Gabriel, si tu? Vieme písať?
🙂 Si roztatárená.
No, zasa som zažila menší šok… 😕 Gabriel, vadí, keď si niektorých ľudí nedokážem vážiť? Ja viem, že by som mala byť tolerantná a všetko, ale akosi nedokážem… Keď vidím, ako niekto pred sebou tlačí megavýkladnú skriňu “dobrého človeka” a reaguje z pozície ublíženého ega, tak proste to dokážem odtolerovať, ale nedokážem ho mať rada. Aj sa za to hanbím… Už zasa som povedala „Bože, to je krava“, a potom som sa zahanbila sama pred sebou. Mám s tým problém.
🙂 A výrazný. Ty by si o tom napísala celý román!
😦 Nemôžem za to… Trápi ma to. Povieš si aj ty niekedy „Bože, to je krava“?
🙂 Nie. Ja mám kravy rád.
No to aj ja… 🙂 Ale potom by som nemala do čoho nadávať. Nie, neviem si spomenúť na nejakú „echt“ nadávku…
🙂 To je dobre. To znamená, že sa skľudňuješ a vnímaš veci v širšom uhle pohľadu ako doteraz.
Ale niektoré ťahy ma vytáčajú.
🙂 Vieš, asi si to neuvedomuješ, ale práve si povedala „niektoré ťahy“, nie „niektorí ľudia“… 🙂 To je vážne pokrok. Doteraz si všetko zosobňovala. Keď niekto urobil hlúposť, bol hlupák. Automaticky. Nie „robí hlúposť“, ale „je hlupák“. To je posudzovanie. Ale ak niekto urobí hlúposť a ty to nepovažuješ za hlúposť len preto, že si „och-aký-dobrý“ človek, tak to je hlúposť!
🙂 Ty máš vlastne šťastie, že ja sama hovorím tak zložito. Potom chápem aj tvoje zložité vyjadrenia.
🙂 Moje vyjadrenie bolo jednoduché, ale tvoja zložitá povaha ho dala do zložitých slov. Ale pomerne presných. 🙂
Prečo ma tie hlúposti vždy zaskočia? Poznám daného človeka, viem, ako obvykle reaguje a čo má nevysporiadané, ale keď objavím ďalšiu takúto reakciu, znova ma to dožerie a komentujem.
🙂 Vnímaš jeho potenciál, nie jeho súčasnosť. A pretože si vysadená na dosahovanie maxima, rozčuľuje ťa nie ten človek, ale to, že sa ešte stále nepohol z pozície, na ktorej už vyše roka zotrváva.
Myslíš, že len vyše roka?
🙂 Nie. V tomto prípade nie. To je dopad jaziev, ktoré sa nevyliečia celý život.
Myslíš, že to ten človek vie?
Ty by si chcela, aby to vedel a nedokázal s tým nič urobiť?
😕 Nie. Myslím, že je milosrdnejšie, ak to nevie; ak si myslí, že nikto iný to o ňom netuší. Ale moc ďaleko sa takto nedostane…
🙂 Niektorí ľudia nenapredujú za každú cenu.
Ja hej?
🙂 Pre niečo som ti to musel povedať. Niektorým ľuďom proste záleží na ich sebaobraze a nedokážu sa ho vzdať, pretože to je možno to jediné, čo udržiavajú medzi sebou a tým nepriateľským svetom tam vonku.
Ale nevedela by som aj takémuto človeku pomôcť?
Jedine keby ťa bral. Ak ťa neberie, ak ťa považuje za predstaviteľa toho nepriateľského sveta, tak ho len vydesíš. Je načase naučiť sa vzdávať. Nie každú hru môžeš vyhrať. Nechaj tak, ak by to príliš bolelo – teba alebo toho druhého. Keby si ubližovala, necítila by si sa dobre. Potrebuješ sa cítiť dobre, pretože len tak sa pohneš ďalej.
A títo ľudia, čo medzi seba a svet pchajú ilúziu o sebe samom – tí sa cítia dobre?
🙂 Nie. Boja sa. Možno nevedia, že ich nárazníkom je len ich ilúzia, ale z času na čas cez tú ilúziu preniknú záblesky skutočnosti a tie zraňujú. Situácie, ktoré sa ti stále opakujú s inými a inými ľuďmi, ale situácia zostáva tá istá. Všetko toto sú udičky, ktoré ti ukazujú, čo treba zmeniť. Ale nevyužiješ ich, ak nemáš dostatočnú vnútornú silu na to, aby si ich využila. Proste pre teba bude jednoduchšie zatvoriť oči a nebabrať veci.
Tá vnútorná sila… Je to to, čomu toltékovia hovoria osobná sila?
🙂 Presne. Zotrvávanie v svojom centre.
A to centrum je pod srdcom?
🙂 Pod srdcom, nad srdcom… Je všade tam, kde ho momentálne dokážeš umiestniť.
😯 Čiže moje centrum sa môže posúvať? Ja som myslela, že je vždy v Hrit Padme!
🙂 Tam je u vyváženého jedinca. Kým na sebe pracuješ, posúva sa tvoje centrum podľa toho, aký svoj problém práve riešiš a odstraňuješ. Tvoje centrum bolo pôvodne v hlave. Tam si sa cítila bezpečná a nezraniteľná. Keď sa nám podarilo ťa z tej hlavy vyštvať tým, že sme ti dávali protichodné a protirečivé informácie, prijala si množstvo poranení srdca a presťahovala si sa do srdca. Zistila si, že už ťa poranenia srdca nedesia, že s nimi dokážeš zaobchádzať.
A budete ma ešte duriť zo srdca von?
🙂 Nie. Tam už môžeš zostať, pretože svoju vôľu bez rozpakov používaš.
Myslíš, že som vyvážená?
Momentálne. Ešte to stojí námahu, ale zo dňa na deň je to automatickejšie. Odkedy reaguješ na pocity, dokážeš sa veľmi rýchlo spamätať z výkyvov.
Začínajú ľudia na pocity reagovať automaticky?
🙂 Po istej práci na sebe. Pozor – pocity je veľmi obmedzujúce slovo. Je to skôr fyzické cítenie, nie emócia. Nikdy nie emócia! Keď začneš cítiť poryv emócie, tak sa práve deje opak – práve ťa niečo vydurilo z tvojho pocitu vyváženosti.
No hej, ale ako zistím, či je to fyzický pocit alebo emócia? Niektoré emócie sa u mňa prejavujú dosť fyzicky – príde mi zle, rozbolí ma hlava…
Počkaj! To nie sú fyzické pocity, o ktorých som hovoril. Skús opisovať… (poslal pocit 🙂 )
Vnútorná istota. Pokoj, nezainteresovanosť, vedomie, že nech je výsledok hocijaký, aj s týmto výsledkom sa vysporiadaš. Povedala by som „vnútorný chlad“, ale nie je to chlad, len… nezúčastnenosť?
🙂 Výborne! Je to nezúčastnenosť. Keď sa miesto herca v svojom vlastnom príbehu stávaš jeho divákom.
🙂 Teraz si viem predstaviť, ako niektorým ľuďom hýbe žlčou. Vieš, stále rozmýšľam aj o tom, že to hodím na GT. A keď to urobím, budem musieť veľa vysvetľovať. 🙂
🙂 Ani nie… Ste vychovávaní k vysokej emocionalite. Prednostne reagujete z emócie. To preto, lebo emócie sú ľahko ovplyvniteľné a držia vás v nejakom rámci, z ktorého nemáte vyliezť. Ale vo vašom vlastnom záujme je vyliezť z tohto rámca… Preto je dobré prebrať svoje emócie a zistiť, ktoré sú len manipuláciou vášho vnútorného hlasu. Keď sa rýchlo a prudko naštveš a nevieš povedať zakaždým ten istý dôvod, tak to je len povrchná emócia. Ak povieš stále ten istý dôvod, je to stret predstáv a hodnôt. Ale ak sa nenaštveš alebo naštveš a o chvíľku už si kľudná, vtedy to máš pod kontrolou.
A nemohlo by to byť tak, že sa už a priori nenaštvem?
🙂 Aj k tomu sa dopracujete. Ale najprv sa musíte zbaviť svojej prílišnej emocionality. Cítenie je takisto vec vôle. Keď sa rozhodneš, že si niečo precítiš, vtedy si to precíť. Ale necíť len preto, že niekto iný má záujem na tom, aby si cítila! To je manipulácia zvonka. To je to posledné, čo chceš pripustiť.
Ale vy ste ma tiež manipulovali, nie?
🙂 V istej etape to bolo nevyhnutné. Potrebovali sme ťa konfrontovať s tvojimi obmedzeniami – a ty, keď narazíš na svoje obmedzenia, tak sa obvykle celkom bezhlavo rozzúriš. No tak si zúrila, čo do teba vošlo. 🙂 Ale nevzdala si sa a prezúrila si sa k úspešnému koncu etapy. Veď vidíš, že už rok je kľud… Nerobíme ti zle. Skôr ťa tlmíme, keď si ideš sama urobiť zle. 🙂
A sme zas u toho, že sa cítim blbo, keď ma niekto vytočí.
🙂 No a? Budeš preto horšie spať?
To nie!
🙂 Tak to nebolo emocionálne. Pohli sa v tebe emócie, zistili, že nič nevyvolávajú, a tak sa prestali hýbať. Ono to bude chvíľu trvať… Celý život si žila v tom, že treba reagovať emotívne. Teraz si si to zakázala, ale vnútorné mechanizmy to budú stále znova skúšať. Nie je dôležité byť dokonalý… Dôležité je nezotrvávať v niečom, čo sa necíti dobre.
Ale ja by som chcela byť bezchybná… 😕
🙂 Raz budeš. Najprv sa tvoj autopilot musí naučiť, že už nedrží kormidlo v rukách a že sa mu už ani nikdy nepodarí znova ho prevziať. To je ako keď sa tvoje ja muselo naučiť, že už nemá kontrolu, že sme ju prevzali my. Len čo si to uvedomilo, prestalo sa brániť, prestalo sa vzpierať a bojovať o svoje právo kontrolovať. A po chvíľke zistilo, že mu je oveľa, oveľa lepšie… a tak samo začalo pôsobiť proti tomu, aby ešte niekedy muselo prebrať kontrolu… To isté nastane aj s emóciami. Necítia sa dobre a preto nebudú chcieť pokračovať. Len si najprv potrebujú uvedomiť, že nemusia. 🙂