Eprakone – ezoterika a spiritualita

Nedávno mi Miro poslal jeden z prepísaných “rozhovorov s dušou”  od Petra Hanuliaka (dúfam, že mám jeho meno správne) s tým, že by sa asi hodil aj na túto stránku. Mal pravdu 🙂 a tak tu je rozhovor s dušou z decembra minulého roku s názvom Snaha sa cení… ale nezaberá 🙂 …

(… snaž sa, bojuj, ber to vážne, teba to vôbec netrápi? – Ako často sme už počuli tieto slová… A možno ich aj sami radíme druhým. Je to naozaj dobrá rada? Stalo by sa niečo, keby sme tvrdili pravý opak?)

Dušička moja, si tu?
Áno, miláčik. Ja som stále s tebou. Čo môj?
Asi potrebujem tvoje pohladenie… Tvoj vnútorný úsmev… Je mi akosi…
Smutno?
Ani nie. Skôr prázdno. Akoby… bledli farby…
Vážne?
Vážne.
Veď to.
Veď “čo”?
Veď to, že vážne. Keby si nebol taký vážny, bolo by ti lepšie.
Ale ako mám nebyť vážny, keď sa… akosi… nemám z čoho radovať.
A prečo to berieš tak vážne? Prečo neberieš s úsmevom takú kuriozitu, že sa práve nemáš z čoho radovať? Prečo si nepovieš, celkom pobavene, “no to je kuriózne – ja, Peťo taký a onaký, sa nemám práve z čoho radovať”. Pretože je naozaj tisíc vecí, z ktorých by si sa mohol radovať…
Viem, viem…
… a jedna absolútne podstatná. Dôvod nad všetky ostatné dôvody.
Hej? A aký je to dôvod? To ma zaujíma.
No, vidíš, ako si pekne ožil! K tomu dôvodu sa ešte dostaneme. Ale asi by sme si mali najskôr vysvetliť, čo je to vlastne radosť. Totiž, každý si myslí, že pojmy ako radosť, úspech, šťastie a podobne, sú mu automaticky zrozumiteľné. Nie je to tak.
Akože nie? Predsa keď cítim šťastie alebo radosť, som šťastný, radostný. Čo na tom treba vysvetľovať?
Dobre, miláčik, spýtam sa ťa inak. Kedy cítiš šťastie?
Kedy… kedy… no napríklad, keď sa mi niečo podarí.
Veď to. Čiže necítiš ho stále.
To sa predsa ani nedá.
A teraz si predstav, že šťastie cítiš ustavične. Bez akejkoľvek prestávky, proste nonstop. Jednoducho a čisto. Ako pozadie ktorejkoľvek myšlienky a hocijakého pocitu. Je to ako bezpodmienečná láska – tú pociťuješ stále, nemusíš si klásť podmienky, nemusíš si hovoriť – ľúbim ťa, LEBO… Aj šťastie, to pravé šťastie, je bezpodmienečné.
Také niečo existuje?
Nielen že existuje. je to tvoje posvätné právo. Ba dokonca – je to tvoja podstata. V skutočnosti je každý stav, v ktorom sa necítiš šťastne, neprirodzený. Dalo by sa to prirovnať k akejsi poruche.
Rozumiem. Predsa sa však veľmi často stáva, že príde myšlienka, ktorá človeka znepokojí. A je po
vnútornom šťastí.
Miláčik, naozaj si myslíš, že taká myšlienka prišla iba na to, aby ťa znepokojila? Nie je to náhodou tvoja neobratnosť s narábaním s myšlienkami? Opakujem ti, šťastie je tvoj prirodzený stav! Ak sa teda objavila myšlienka, ktorá ťa znepokojila, uvedom si iba jedno jediné – toto nie je môj PRIRODZENÝ stav! Toto nie je moje. Toto nie som ja. A – vráť sa k sebe.
Hm… Ľahko sa povie…
A ešte ľahšie urobí. Proste sa vráť domov, do svojej podstaty. Aj tú najhoršiu myšlienku môžeš otočiť úplne naopak, je to len myšlienka. Znepokojilo ťa napríklad, že niečo nevyjde? Je to len pekelná myšlienka, ktorá atakuje tvoje vnútorné nebo. V skutočnosti sa však peklo do neba nemôže dostať, to iba ty si sa na chvíľu ocitol pred bránami. Vráť sa domov. Čím skôr to urobíš, tým menej si naprogramuješ negatívny výsledok. Tvojou prirodzenosťou by mali byť myšlienky typu: Aj tak napokon všetko vyjde tak, ako má, moja predstava výsledku je toto a bude tak, alebo niečo ešte lepšie, čo na tom, že zatiaľ neviem, ako na to? Všetko príde v pravý čas. A viac sa nestaraj.
Áno, myslím si, že toto by mohlo fungovať.
A aj funguje. Navyše, ak sa to naučíš, ak zvládneš byť pánom nad negatívnymi myšlienkami, samy prestanú. To je paradox – keď už nebudeš vedieť, ako na to, nebude ti to potrebné. Je to rovnaké, ako so zvládnutím hnevu či smútku. Keď sa to naučíš, už nebude dôvod. No pánom sa nestaneš snahou ani bojom.
A ako?
Nechaj ísť. To je stará budhistická múdrosť, jedna z najväčších, akú ľudstvo dostalo. Proste – nechaj ísť. Ľudí, veci udalosti… nech idú, ako chcú a ako im je prirodzené. Nedrž sa ničoho ako kliešť, a už určite nie svojich zásad, tak aby si ich vnucoval druhým. A ak nemôžeš nechať ísť, napríklad myšlienky, odíď ty. Do svojho vnútorného trvalého šťastia.
A ako vyzerá také vnútorné trvalé a bezpodmienečné šťastie? Čo to vlastne je?
Je to pokoj v duši s prítomnosťou radosti. Je to radosť s prítomnosťou pokoja. Nie taká radosť, že vyskakuješ po plafón, to by ťa zákony rovnováhy hneď tresli do hlavy. Občas si môžeš dovoliť aj takúto radosť, no prijímaj ju s pokojom a zadosťučinením ako svoje právo. Ustavične sa raduj. Ale pokojne.
Hovoríš ako Biblia. Ustavične sa raduj.
Áno. Biblia má pravdu. Keby bola celá zložená iba z dvoch poučení – na každej ľavej stránke by bola veta “miluj blížneho svojho ako seba samého a miluj svojho Boha celou svojou bytosťou” a na každej pravej stránke by bolo “ustavične sa raduj”, ľudstvo by možno bolo šťastnejšie. Pochopiteľne, ak by si to ľudia vzali k srdcu.
Z čoho sa však radovať, ak nie je dôvod?
Práve v tejto otázke je pes zakopaný. Otázka presne vystihuje, na akú výhybku sa dostalo ľudstvo. Toto je totiž otázka na podmienku. Ľudia potrebujú pre radosť dôvod. No niečo bezpodmienečné nepotrebuje podmienky ani dôvody. Ak totiž pre svoju lásku, pre svoje šťastie či pre svoju radosť potrebuješ nejaké splnené podmienky, stávaš sa závislým od vonkajších vecí. A teda už nie si úplne svojím pánom. Otázku treba položiť inak. Správne položená otázka ukrýva kód odpovede.
Ako mám teda položiť otázku?
Vychádzaj vo svojej otázke z toho, že radosť nemusí mať dôvod. Stačí, keď má – zdroj.
Prosím? Nie je to náhodou to isté?
No schválne – skús položiť otázku, a či ti to vôbec pôjde do úst, že “z čoho sa radovať, ak nie je zdroj”? Šťastie a radosť sú v skutočnosti napájané z energetického zdroja, nie z dôvodu. Vonkajší dôvod môže byť spínačom, no nie nevyhnutným a jediným.
Dobre. Chápem, že to nie je to isté. No je ti jasné, že sa teraz spýtam, čo je ten zdroj? Ako sa plní, prípadne ako sa môže minúť?
Ten zdroj sa ani neplní, ani nemíňa. Proste je. Už len toto je trvalý dôvod pre pocit šťastia. Zdroj šťastia sa nikdy neminie a je ho pre všetkých dostatok v maximálnej možnej miere. Ba dokonca má takú nepochopiteľnú vlastnosť, že čím viac sa z neho čerpá, tým je intenzívnejší. Akoby sa priamo napájal práve míňaním, používaním.
Je to niečo ako myšlienkový energetický prúd, morfogenetické pole?
Áno, niečo také. No kým pre vznik negatívneho myšlienkového prúdu stačí aj chiméra, nepravdivá alebo zdeformovaná myšlienka, pre napojenie sa na myšlienkový prúd vnútorného šťastia stačí jednoduchá myšlienka, ktorá nemôže byť pre nikoho ani najmenej spochybniteľná. Myšlienka JA SOM. Pocit, že existujem. Práve tento pocit je v pozadí.
Ja som? Práve toto si mi nedávno spomínala ako meno Boha.
Áno, a je ti jasné, že to nie je žiadna náhoda
Dušička moja, vlastne sme dospeli k tomu dôvodu nad všetky dôvody, ktorý si spomínala na začiatku, však? Je to pocit samotnej existencie.
Presne. Aby sa však stal dôvodom pre trvalú radosť, je potrebné uvedomiť si ho. Uvedomiť si, že tebou prechádza doslova život. Že si. Že si tým životom! Že nie si ani svojou osobnosťou, ani svojím telom, toto všetko totiž raz opustíš. A napriek tomu si večnou existenciou. Je to pocit, ktorý ti nič nemôže vziať, žiadna choroba, žiadna tragédia, dokonca i smrť je naň prikrátka, pretože ňou sa existencia nekončí. Aké malicherné budú všetky takzvané problémy v porovnaní s týmto pocitom! Čo by sa ti už také strašné mohlo stať? Čoho sa báť?
Áno, chápem. A cítim, čo hovoríš.
Pocit vnútorného šťastia ti odhalí zvláštne tajomstvo – úspech je dieťa šťastia, nie naopak! Najprv musíš byť vnútorne šťastný a tým automaticky zasievaš úspech. ten sa skôr či neskôr dostaví. Väčšina ľudí je naprogramovaná na presný opak – ich pocit šťastia je závislý na dosiahnutí úspechu. Ale takto to nefunguje, človek sa nadrie a pocit šťastia má nanajvýš dĺžku oslavy úspechu! Ráno príde opica. Človek si možno ešte občas príjemne spomenie na dosiahnuté, no na trvalé šťastie to nestačí. Dieťa nemôže porodiť rodiča.
Takže najprv šťastie, potom úspech. Nie naopak.
Áno. To je prirodzená a príjemná cesta. Sučasný človek je však vychovávaný úplne naopak a to ho v živote privádza k mnohým nepríjemnostiam. Snaží sa napodobniť cudzie vzory, učí sa mnohé neprirodzené matrice úspechu a do svojho života zapasoval ako celkom normálne, dokonca žiaduce, pojmy – snaha, drina, boj, zápas… No človek nebol pôvodne stvorený na ťažkú cestu životom a prácu do úmoru. Čo je to snaha? Enormné úsilie. Ale univerzálny zákon najmenšieho odporu nás učí, že čím väčší tlak vyvíjame, tým väčší odpor pocítime! Stačí si to overiť obyčajným tlakom ruky o stenu: čím viac o ňu budeme tlačiť, tým viac pocítime ako stena, v skutočnosti úplne neutrálna, vzdoruje.
U súčasníka je ale snaha veľmi vysoko hodnotená. Veľmi časté je počuť “oceňujem tvoju snahu”!
Hej. Snaha sa síce cení, no ako taká nie je príliš dobrou stratégiou. Rovnako často počuť aj rezignované “snažil som sa, ale…”, či “aj napriek enormnej snahe sa nepodarilo…”. Pritom oveľa presnejší by bol výrok “minul som sa výsledku kvôli prílišnej snahe”.
Vlastne je úplne kontraproduktívne niekoho povzbudzovať slovami “snaž sa!” …
Netreba ani nikomu sľubovať “budem sa snažiť”, pretože slová majú váhu a sami seba programujeme iba na drinu, nie na výsledok. Aj pre nás bude oveľa lepšie radšej od druhých počuť iba jednoduché “urobím to”.
Z tohto pohľadu aj pojmy “zápas o šťastie” alebo povzbudenie “bojuj!” sú úplným nezmyslom.
Samozrejme, veď čo to je iné ako požehnanie do vojny? Niekedy akoby si ani človek neuvedomoval, čo hovorí.
Fakt. Skutočne je zriedkavé počuť niečo ako “urob to v pohode a s láskou a tempom, ktoré ti je prirodzené”.
Pritom práve takto by to mohlo byť veľmi účinné. Mimochodom, povedal si “s láskou”? Presne toto je hlavný faktor, ak niečo chceme urobiť najlepšie, ako dokážeme. Či už ide o výrobok, pomoc či službu. Rovnako o umelecké dielo ako o obyčajné jedlo, ktoré takto pripravené nevýslovne chutí. V podstate bez lásky ani nemá cenu niečo robiť. Dokonca i kanál sa dá kopať s láskou a zažívať pri tom niečo ako dynamickú meditáciu. Všetko závisí iba od zvoleného postoja.
Dušička moja a ako zažívať lásku, pokoj, šťastie a radosť v duši v prípade, keď dostaneme zlú správu? Človek predsa často v živote zažíva negatívne odpovede, odmietnutia…
Lepšie by bolo radšej si to do života nepriťahovať, lebo všetko, čo sa nám deje, sme si do života pritiahli sami. No keď už sa niečo také stane, vôbec nie je dôvod strácať vnútornú radosť. Naopak, práve teraz by mal nastúpiť jej úžasný účinok! Žiadny negatívny myšlienkový prúd nebude mať šancu drapnúť ťa do svojich pazúrov a žmýkať z teba energiu. Dovoľme si tú “zvrátenosť” tešiť sa pri zlých správach, veď to môže situácii iba pomôcť! Deje sa, čo chcem alebo niečo ešte lepšie – tento program maj stále na pamäti. Onedlho uvidíš, že presne o to išlo aj pri zdanlivo zlej správe. Napokon, nie je až také ťažké naučiť sa prečítať aj v takzvanej zlej správe niečo pozitívne, je to tam vždy…