Dnes som pri článku O zrkadlách a strácaní energie bola nepriamo obvinená, že pohŕdam nagualmi a zosmiešňujem tým aj ostatných duchovne vyspelých ľudí. Nuž, možno 😉 … záleží od toho, ako si zadefinujete “duchovne vyspelý človek”. Pritom moje pôvodné vyjadrenie bolo len, že tituly sú mi smiešne. 🙂

Ale presne dnes ráno, ako keby niekto tušil, čo mi zas pririeknu na hlavu, som v Castanedovej knihe Tales of Power našla nádhernú pasáž o presne tejto veci… Chcela som to zverejniť až niekedy v auguste, ale rozmyslela som si to. Koniec-koncov, nedorozumenia sú príležitosť na to, aby sme sa poučili, nie? 🙂

Don Juan rozpráva Castanedovi:

“Bojovník prijíma svoj osud nezávisle od toho, aký je, a akceptuje ho s definitívnou pokorou. S pokorou akceptuje, čo nie je – nie ako príčinu pre sebaľútosť, ale ako veľmi konkrétnu výzvu.”

…

“Pokora bojovníka nie je pokora obyčajného, závislého človeka. Bojovník neskláňa svoju hlavu pred nikým, ale súčasne nedovoľuje nikomu skláňať hlavu pred ním. Závislý človek naopak padá na kolená na pokyn a škrabe podlahu pre každého, koho považuje za vyššieho ako je on sám; ale súčasne očakáva, že niekto bude nižšie ako on a že bude škrabať podlahu pre neho.

Preto som ti dnes dopoludnia povedal, že neviem, ako sa cítia majstri. Poznám len pokoru bojovníka a tá mi nikdy nedovolí byť niečím majstrom.“

A potom, neskôr, keď Castaneda začal po svojom obvyklom vzore nad niečím znova mudrovať, don Juan podpichol:

“Ty máš rád pokoru závislého človeka. Skláňaš hlavu pred rozumom.”

Takže sorry, ale ja sa na tituly pozerám presne takto. Je jedno, ako čo vás titulujú – a ak vám to nie je jedno, tak potom je niekde chyba. 😀 Ak sa niekto hrdí pred ostatnými titulom “nagual”, tak podľa mňa žiaden nagual nie je. Ak to nehovorí a napriek tomu sa ako nagual správa, budú ho tí ostatní takto titulovať automaticky – niekedy nahlas, niekedy len v duchu.