Eprakone – ezoterika a spiritualita

Už minule som urobila nie celkom útly zoznam pesničiek od Alan Parsons Project s textmi. Táto je orchestrálka, ale začína tým, ako Orson Welles číta Tales of Mystery and Imagination od Edgara Allana Poea:

Hľadala som na webe slovenský preklad, ale nebola som úspešná (alebo som slabo hľadala) a tak sa do toho púšťam sama (hooodne voľný preklad):

Za seba môžem povedať, že som nikdy nemal myšlienku
Ktorú by som nedokázal vyjadriť slovami
S ešte väčšou presnosťou, než s ktorou sa zrodila.
Avšak je tu aj skupina mimoriadne jemných fantázií
Ktoré nie sú myšlienky a u ktorých
Som absolútne nedokázal doposiaľ prispôsobiť jazyk.
Tieto fantázie vznikajú v duši,
Žiaľ len zriedka, len v obdobiach
Toho najintenzívnejšieho pokoja
Keď fyzické a duševné zdravie sú dokonalé.
A v týchto jediných okamihoch
Sa hranice bdelého sveta
Prelínajú so svetom snov.
A tak som zachytil túto fantáziu
Kde všetko, čo zdanlivo vnímame
Nie je viac než sen v sne.

Už asi viacerí šípite, kam smerujem – v minulosti mi hodne pomohla “snová analógia” pochopiť väčšinu toho, čo sa okolo mňa deje: akoby my a celý svet sme boli len virtuálna realita, odohrávajúca sa v hlave jedného “snívajúceho”. Snívajúci svoju mentálnu, emocionálnu a spirituálnu energiu vrhol do sna (to by vysvetľovalo, že všetci sme v konečnom dôsledku Jedno), vytvoril v ňom “duše” – postavičky, ktoré rozohrávajú svoj ľudský “život”, konajú v hmotnom prostredí i medzi sebou navzájom a snívajúci sa z toho, čo robia, učí o svete hmoty, o bytostiach, ktoré sú v tomto svete hmoty najúspešnejšie  a o vlastnostiach, ktoré sú najvhodnejšie pre vysporiadanie sa s problémami hmotného sveta.

Je pravdepodobné, že niečo podobné robíme každú noc aj my (“ako hore, tak aj dole”): v našich snoch skúmame nejaký svet. Ešte nemám presný názor na to, aký svet to skúmame, ale mám podozrenie, že leží v našom vnútri. Viem napríklad, že v analýze snov sa jeden typ ľudských snov doslova nazýva “tréningový“: sny, v ktorých prehrávame donekonečna situácie, ktoré nás v bdelom živote trápia, a učíme sa z nich nájsť východisko. Možnože podobná “simulácia” je aj naša celá existencia…

Keď túto úvahu dovedieme ad absurdum, tak je možné, že aj postavičky v našich snoch snívajú a skúmajú svoje vnútorné svety. (Nebola by to celkom dobrá analógia pre rôzne dimenzie?) A bola by nádherná irónia, keby celý tento systém bol zacyklený a ten, kto sníva nás, by bol nakoniec len jednou postavičkou v sne nejakej postavičky, ktorú sníva nejaká postavička z nášho sna… 😛

Dobre; dosť absurdistanu. Ak sa len niekomu snívame, hoci sami to tak nevnímame, vzniká otázka – ako je to s našou slobodnou vôľou? Ak sme len snová projekcia, máme vôbec nejakú vôľu? A nejakú slobodu?

Ja k tomu pristupujem zasa s použitím “ako dole, tak aj hore” (tu som to účelovo obrátila, ale fraktál je fraktál 🙂 ): keď snívame my, máme len do istej miery kontrolu nad priebehom nášho sna. Dokonca ani pri lucídnom snívaní nemáme absolútnu kontrolu… Vrhneme “na pľac” príbeh a obsadenie, ale v rámci daného príbehu sa postavy do vysokej miery správajú autonómne. Preto niekedy v snoch bývame prenasledovanou obeťou, veci sa obracajú proti nám… Nie je to nutne prejav nízkeho pocitu sebahodnoty; môže to byť aj prejav toho, že sny nie sú zviazané našou vôľou.

A zasa sa mi ukazuje celkom pekná paralela s karmou a inkarnáciami, medzi ktorými si vyberáme “scenár” a naši sprievodcovia pre nás zorchestrujú situácie a spolublížnych, s ktorými sa budeme musieť v našom najbližšom živote potýkať. Hrubý rámec je vopred určený – začína nový “sen” – ale to, ako sa v tom sne budeme biť a ako budeme ovládať svoje prostredie, nie je vopred stanovené. Sú stanovené len zákonitosti (=mantinely), ktoré musíme dodržať. A všetko v rámci daných mantinelov je negociovateľné…

Takže naše karmické lekcie asi negociovateľné nebudú, ale udalosti, ktoré k nim vedú, asi áno. A ak prerastieme sami seba a uriadime udalosti, ktoré by inak viedli ku karmickej lekcii – možno nenastane… lebo sme ju zabsolvovali ešte skôr, než sme k nej dospeli!

To už znie ako celkom pekná hromada slobodnej vôle, nie? 😛

A ak ste sa dostali až sem, ale stálo vás to takmer nadľudské premáhanie 😛 : Ja túto “snovú” analógiu používam sústavne, pretože mi pomáha pochopiť (a vysvetliť pre svoju vlastnú potrebu) mimofyzickú realitu. Je to len môj pohľad na vec… Koľko ľudí, toľko rôznych pohľadov. Kedysi som mala obdobie šoku, kedy som zúfalo hľadala pravdu. Na konci môjho hľadania bol zmätok porovnateľný so zmätkom na začiatku hľadania… Hodne mi pomohol jeden rozhovor s Mariaaab. Opisovala mi, ako ona vníma energiu – ako dúhové klbko. V okamihu, keď zaznelo slovo “klbko”, niečo v mojej hlave kliklo a zapadlo… Keď sa niekedy pozerám na oblohu nad hlavou, mávam pocit, že Univerzum je “tam hore” a ja som v jeho vnútri. Ale čo ak je to naopak? Čo ak si Univerzum predstavím ako jednu obrovskú guľu energie a my sme na jej vonkajšom obale – ako tie príslovečné vlnky na hladine oceána? Potom “pravda” je niekde v strede tohto “klbka” a každý z nás sa na ňu pozerá cez inú spleť udalostí, spomienok, situácií, zážitkov a interpretácií. Každý z nás ju vidí z iného uhla, pretože sa pozeráme z povrchu gule do jej stredu a na tom povrchu každý stojíme niekde inde…  Vidíme ju všetci – ale pre každého z nás vyzerá inak.

Keď som sa onoho večera dostala až tak ďaleko, napadla ma nová analógia 😛 (tá so snívaním totiž práve túto vec nijako neobjasňovala 😀 ): je to ako pohľad do zrkadla. To zrkadlo je stále to isté – ale každý z nás v ňom vidí celkom inú tvár – tú svoju… 🙂