Aj dnes sa ozývam “vo vlastnej veci”, ale tentokrát s inou knižkou… Túto som dokončila začiatkom roka a volá sa Šípové žaby. Je skôr o poranenom srdci ako o anjelíčkoch s holými zadočkami, ľahko nôtiacich z ružových obláčikov… Ja tomu hovorím “realistická romantika”. Viac realistická ako romantická, ale nemôžem za to, že celý môj život bol viac realistický ako romantický… Napriek tomu sa zdá byť (podľa reakcií doterajších čitateľov) dosť čítavá! 🙂

Je to pomerne dlhý príbeh, ako stvorený na pošmúrne zimné večery.  Ak teda patríte k ľuďom, čo nepohrdnú realitou s trochou romantiky, neváhajte po nej siahnuť… Kniha má podobu webových stránok s extra prístupom, ktorý môžete získať tu.

A aby ste nekupovali mačku vo vreci (mňau! 😉 ), tu je ukážka z kapitoly 18 Tak teda nie:

„Deň 18 z 21,“ poinformovala som Blackyho, keď som ho durila z mojej postele.

V izbe bolo sviežo, akoby sa chystala zmena počasia. Blacky to asi cítil podobne, pretože chvíľku zvažoval, či nezalezie radšej pod vankúš – tam ho možno prehliadnem.

Nemala som čas naťahovať sa s ním. Rádio už hralo a každú chvíľu začne bučať budík.

Rýchlo som stiahla zvuk a šla do kúpeľne. Na prvý pohľad ma zaskočila blonďatá hriva v zrkadle, potom som si spomenula na včerajšie farbenie vlasov a na pocit víťazoslávy, priam ochotu nepoddať sa. Nuž, z tohto pocitu dnes zostali už len tie zafarbené vlasy. Zvyšok sa premenil na ťažobu – jednak z toho, ako pekne so mnou vybehlo vydavateľstvo, jednak z toho, že Bri sa dobýja späť do môjho života a ja dychtím vpustiť ho tam, hoci viem lepšie.

Netuším, ako dlho to ešte utiahnem, než sa definitívne zložím.

Lenže… túto vetu som si povedala už nespočetnekrát, a potom som sa napriek všetkému nezložila.

Svoju skutočnú silu zisťujete v okamihoch, kedy vám už nezostáva nič okrem ‘byť silný’. A tak zatínate zuby a pokračujete, hoci máte šťastie na dosah – lenže viete, že ak po ňom siahnete, okamžite príde nejaký úder.

A úderov už som nazbierala dosť. Ďakujem, neprosím. Je mi ľúto, Bri. Toto nedávam.

Neviem, či som sa cítila až takto biedne, kým som mala pocit, že mi hrabe! S ohrozujúcimi stavmi môžete aspoň bojovať… So stratou zmyslu sa už môžete len zmieriť.

Vrátila som sa do izby a obliekla som tričko, rifle a mikinu. Blacky medzičasom zistil, že sa mu nevenujem, tak sa pobral na túlačku orosenou trávou.

Svetlo bolo ostré a tiene černejšie než čierne, akoby ste vytočili kontrast na maximum a teraz už záležalo len na tom, na čo sa rozhodnete pozerať… Ja som zvolila tie tiene. Čierna tma, pozývam ťa do svojho života… Už mám dosť. Nevládzem.

Nasadla som do auta a pobrala sa po pečivo. To bolo jediné, čo mi v tejto depresii mohlo pomôcť – pohyb, veľa pohybu, veľa pozornosti na drobných detailoch. Ísť tak hlboko na úroveň detailu, že stratíte schopnosť vidieť veľký obraz, pretože depresia sa skrýva práve vo veľkom obraze, kedy svoje momentálne obmedzenia premietate na celý zvyšok sveta.

Nevdojak som sa musela uškrnúť. Moje vlastné úvahy mi pripomenuli najlepšie časy Spýtajte sa Joličky. Že by som bola pripravená znova sa vnárať do zaprášených zákutí ľudskej duše?

Čo keby som to zistila? Anetka vravela, že bolestivo cítia moju absenciu… Čo keby som sa im ozvala, či ma nevezmú späť?

Potrebujem nejakú istotu. Potrebujem pocit, že aj keď žijem úplne mimo svojho optima, ešte stále má môj život zmysel.

Prirazila som k obrubníku a vytiahla som mobil, keď tu som si uvedomila, koľko je hodín a že všetci súdni šéfredaktori v túto chvíľu ešte spia spánkom ponocujúcich.

Tak nič. Tak neskôr.

Hlavne nezabudnúť.

Adrika ma takmer nespoznala. Naširoko otvorila oči aj ústa, keď zistila, kto sa to k nej hlási.

„Nový účes, Jolana?“

„Už mi vadili tie šediny,“ priznala som.

„Ale hneď výrazný blond?“

„Dlhé roky som bola len takáto blondínka,“ prezradila som jej. „Lenže potom som sa rozviedla a zanedbala.“

„To sa stáva… Moja sestra dopadla presne tak. Jej chlap si našiel frajerku a ona miesto toho, aby počkala, až ho to prejde, šla sa okamžite rozvádzať. ‘Neblbni,’ hučala som do nej, ‘on sa k tebe vráti!’ Ale ona nie, že ona ho už nechce, keď sa mu iné páčia viac… A len čo sa rozviedli, začalo jej byť všetko jedno. Nabrala tridsať kíl a inak ste ju už ani nevideli, len v teplákoch a s mastnými vlasmi… Po asi roku ten jej sekol so svojou frajerkou a začal vyzvedať, či by sa nedalo vrátiť, no len čo ju zazrel, okamžite ho to prešlo!“

„A ako dopadla?“

„Zostala sama,“ pokrčila Adrika plecami. „Nahovárala som ju na diétu a na šport, na to, aby šla medzi ľudí, ale zlenivela natoľko, že už len posedáva doma a sťažuje sa na krivdy osudu. Zakysla v tom bode, kedy zistila, že muž si našiel frajerku.“

Neprítomne som od nej prevzala vrecko s pečivom a potom som ju požiadala, aby doňho pridala ešte pár šišiek. To, čo rozprávala o sestre, mnou otriaslo. Nakoľko sa správam ako tá jej sestra? Nakoľko vykrikujem svoje krivdy, ale nie som ochotná pohnúť sa ďalej a robiť nové zážitky?

Obávam sa, že odpoveď by ma nepotešila.

A späť v starej dileme – riskovať nové poranenie, ale aj novú radosť, alebo sa stiahnuť a chrániť sa pred novými poraneniami?

Bri, Bri, dobre si mi domotal hlavu!

‘Nikdy’ sa odrazu plynule začalo presúvať k ‘a čo keby?’ Bola som znova v bode, kedy som včera volala tatkovi.

„Čo vám chodí po hlave?“ spýtala sa zvedavo Adrika.

„Aaale… Včera mi vydavateľstvo oznámilo, že za mojich podmienok mi knihu nevydajú.“

„Vy ste napísali knihu?“ prekvapila sa. „A čo?“

„Romantický príbeh o babe, čo na Vianoce píše knihu o láske na Vianoce.“

„Nepáčil sa im?“

„Práve naopak, páčil sa im a chceli ho vydať ešte v tomto roku, pred Vianocami, len potom poslali zmluvné podmienky, z ktorých mi zostalo zle. Tak som im poslala návrh vlastných podmienok – a včera došla odpoveď.“

„A nemôžete z tých svojich podmienok zľaviť?“

„Zľaviť môžem z čohokoľvek,“ pokrčila som plecami, „len je otázka, či chcem. A ja nechcem. Odmietam prijať, keď sa so mnou zaobchádza ako s prašivinou. Takže nie, nemôžem.“

„Také zlé to bolo? Nepreháňate? Nie sú to bežné podmienky?“

„Ak bežné podmienky znamenajú, že nemáte právo na svoje meno na vlastnej knižke, tak potom to možno boli bežné podmienky.“

„To že urobili?“

„To a viac… Nemala som právo určiť, čo s knihou bude, kto na nej bude podpísaný, aký názov bude mať a ako upravia jej text… Nie, Adrika. Mohli z toho celkom dobre vyrobiť aj pornografiu a keby som bola protestovala, tak im zmluva dávala dokonca právo ohovoriť ma pod čiernu zem.“

„To nemôže byť pravda!“

„Žiaľ, je to pravda,“ zavrčala som trpko.

„A prečo ju potom neponúknete inému vydavateľstvu?“

„Ponúkla som mnohým, ale toto bola jediná pozitívna reakcia.“

„Možno sa ozve ešte niekto iný…“

„Možno. Nezostáva mi nič iné, len čakať a dúfať.“

„Ale nemohlo to byť také zlé, keď to chceli vydať…“

Nevedela som, čo jej povedať. Chceli to skutočne vydať – alebo sa chceli len zmocniť nápadu a nechať ho niekomu inému pretvoriť na predajnú knihu? Som skutočne taká dobrá, ako si o sebe myslím?

Otázky, ktoré som si doteraz nepoložila. V rámci pozitívneho myslenia som si verila. Ak ma niekto kritizoval alebo nechcel, bolo to o ňom, nie o mne – ale bolo to skutočne tak?

Alebo som len zaslepená ženská, čo nevidí vlastnú priemernosť?

Ďalšia otázka, na ktorú nepoznám odpoveď.

Vzdychla som, rozlúčila som sa a vrátila do vily. Išla som touto cestou už mnohokrát, no dnes som ju azda prvýkrát skutočne aj vnímala. Sledovala som, ako vysoké domy po oboch stranách cesty postupne ustupujú stromoradiu a ako sa koruny stromov čoraz viac uzatvárajú nad mojou hlavou, že už ani nebo nebolo cez ne vidno… Prišlo mi to ako cesta časovým tunelom. Keď som dorazila na odbočku k vile, stromy sa odrazu rozostúpili, obloha zosvetlela a ja som vstúpila do celkom inej reality.

Odstavila som auto na parkovisku pre personál a náhlila som sa do kuchyne, hoci sa vlastne ani nebolo prečo ponáhľať. Dnes chceli aj Renáta a Petra na raňajky lievance, takže sa mi príprava rozpadla na dva tábory. Lievance pre jednu časť osadenstva, klobásky s hriankou pre druhú časť osadenstva.

Nachystala som všetko tak, aby sa mohli najesť. Patrik dostane klobásky a bude sa tešiť, o tom som nepochybovala. Ale čo si dám ja?

Žalúdok sa mi zvieral novou neistotou, novou nezodpovedanou otázkou. Šla som do špajzky a vytiahla odtiaľ jednu zatúlanú fľaštičku detskej výživy, hrušku s čímsi, kašičkovú a presladenú, asi rok po termíne.

To mi dnes musí stačiť.

Odskrutkovala som záver a ponorila som do kaše lyžičku. Skusmo som ovoňala, či sa ešte dá jesť, ale vyzerala schodne.

Z jedálne bolo počuť, ako sa členovia domácnosti usádzajú. Prešla som k nim, aby som ich obslúžila.

Až keď na mňa Renáta bezdôvodne zagánila, svitlo mi, že som ešte stále v rifliach a mikine.

Ostatných našťastie viac ako moje oblečenie zaujímalo to, čo je na tanieri. Nakládla som pred nich ich porcie, vrátila som sa po hrianky do kuchyne a potom som sa ešte raz vrátila po nápoje.

„Veď už prestaňte večne behať hore-dole, Jolana,“ vyhlásil znechutene Vasil. „Sadnite si a najedzte sa s nami. Tentokrát ‘nie’ neberiem.“

„Tak to musíte zniesť ešte jedno odbehnutie,“ rozhodila som rukami.

„Nejete to, čo my?“

„Nie, ktoré neberiete… Dnes mám čosi vlastné.“

„No to som zvedavý!“

Doniesla som si z kuchyne svoju detskú výživu a spôsobne som sa usadila na najbližšiu voľnú stoličku. Všetci zvedavo zízali, čo si prinesiem.

„Len detskú výživu?“ prekvapil sa Dušan.

„Dnes mám zlý žalúdok.“

„Z toho vášho varenia?“ uškrnula sa Petra a vzápätí strnula, keď jej došlo, že jazyk bol rýchlejší ako pud sebazáchovy.

Poplašene na mňa pozrela, no odo mňa jej nič nehrozilo. Zato Vasil prudko zdvihol hlavu. Podráždene stiahol obočie.

„Toto bolo úplne zbytočné, Petra,“ zavrčal. „Máme vás tu na to, aby ste personál sceľovali, nie aby ste ho zhovaďovali!“

Ani som sa nepokúsila skryť škodoradosť. Detská výživa mi okamžite začala chutiť ako šľahačka s vaječným likérom.

Ak ste zvedaví aj na zvyšok príbehu, viac o knihe a možnosť objednať si prístup nájdete tu.

A mimochodom, knihu môžete kúpiť aj ako darček pre niekoho iného! Vtedy vyplňte vo formulári vlastné údaje a mailom to potom doladíme…