Dnes tak trochu vo vlastnej veci… Veď viete, píšem knižky. Minulý rok som napísala Vianočné útočisko, romantický príbeh o jednom totálne rozhasenom živote a pokuse dať ho znova dokopy.

A keďže idú Vianoce a kniha je z tohto obdobia, ak ste ju ešte nečítali a javíte romantické sklony, dajte jej šancu (fakt som sa poctivo snažila, aby sa nezvrhla na horor 😛 ).

Tu je ukážka z kapitoly 17 Žiadne falošné predstavy:

Trochu znervóznela. “Vieš, nesťažujem sa, ale aj robotu si musím sledovať… Nechcem vás vyháňať!”

Zdvihol jej bradu a mierne sa usmial. “Už aj tak pre nás robíš viac než ktokoľvek iný na svete,” ubezpečil ju. “Vydrž ešte päť minút a máš pol dňa pre seba!” Zbehol dole schodmi, v polovici sa zastavil a pozrel na ňu.

“Gesa, ďakujem ti za všetko, čo pre Paťka robíš… Za pár dní si na ňom dosiahla viac než ja za celé tie roky – a pritom si ani raz nevyrukovala s tým, že je ťažká povaha!”

“Poznám aj ťažšie,” pokrčila plecami.

“A to isté voči mne. Ani raz si ma neoznačila za divného alebo necitlivého.”

“Stačí, že to robíš sám… Nemienim prikrmovať tvoj komplex menejcennosti!”

Veselo sa zaškeril. Bolo to prvýkrát, čo ho videla absolútne uvoľneného. Keď sa nehrbil a nemračil, tak to bol vlastne nesmierne pohľadný chlap.

***

Ďaleko sa s písaním nedostala. Len čo Rado a Paťko vytiahli päty, ozvala sa Katka.

“Pekné vianočné sviatky, Gesi!”

“Aj tebe, Katka…”

“Ako pokračuješ? Darí sa?”

“Dnes trochu menej… Vlastne úplne stojím! Včera sme mali menšiu zmenu okolností…” a vyrozprávala jej udalosti predchádzajúceho dňa.

Katku, tvora dobrosrdečného a ohľaduplného, poriadne rozčúlilo, akým spôsobom zaobchádzala Eva s darčekmi pre Paťka.

“Preboha – to je čo za ženu?! Takto sa vŕšiť na malom decku a nedopriať mu radosť! Veľmi plakal?”

“Nie,” dokončila Gesa rozprávanie o tom, ako strávili vianočný večer. “Nakoniec mal Paťko aj nejaké darčeky, aj dobrý zážitok. Len Lassinko je z Paťka už takmer na nervy,” vzdychla a pohladkala sivé klbko, čo jej vyčerpane driemalo na nohách. “Budem musieť vyhlásiť mačky za chránený živočíšny druh.”

“A ten debil Roman sa fakt nasťahoval na susednú chatu? To ako… k Radovej priateľke?”

“Nerozoberaj… To sa nás netýka!”

“Gesi, nemám z toho dobrý pocit! Vieš si predstaviť, aký teror nastolí Roman, keď ťa s tou ženskou budú stále rozoberať? Ešteže tam máš priateľov…”

“To už nemám, Kati,” vzdychla a dorozprávala jej, ako sa Romanovi podarilo úspešne ju izolovať od Kamila a domácich, a ako sa tým, že dala útočisko Radovi a Paťkovi, sama izolovala od Radových kolegov.

“Som tu na vyhnanstve a so mnou sú len dvaja ľudia, pričom jeden z nich je pol človeka.”

“A nechceš sa vrátiť do Bratislavy?”

“Vážne nad tým premýšľam… Hrdosť-nehrdosť, ak chcem písať a Lassinko nemá prísť o nervy, asi to budem musieť urobiť. Ešte dnes večer by som sa šla pozrieť na Miss Snehovú vločku, kde chce Paťko súťažiť, a zajtra by som mohla vyraziť, smer Bratislava.”

“Bude to múdrejšie,” usúdila Katka. “A Vianoce ti vynahradím tým, že ťa pozvem na nejaký wellness!”

Na obed si Gesa zohriala kapustnicu. Ani nestihla dojesť a už jej volal brat.

“Tak, ako si sviatkovala osamote?” zahlaholil zvesela. “Vieš, že si nám tu chýbala? Decká sa večne vypytovali, že kde si a prečo nemôžete robiť niečo spolu… Ako sa ti darí s písaním?”

A ona znova zopakovala celý cyklus vysvetľovania, ako sa včera veci poriadne došmodrchali.

“Normálne by som povedal, že navštívime svokrovcov a potom sa dohrnieme za tebou, ale keď je chalupa už aj tak plná…”

“Ani môjmu písaniu by to veľmi neprospelo,” zasmiala sa. “Ale pred chvíľou som hovorila s Katkou a dohodli sme sa, že sa zajtra vraciam do Bratislavy.”

“To sa Kamčo nepoteší…”

“Počuj, nezačínaj s tým zasa! Kamčo má svoju kočku a už so mnou takmer ani nehovorí, lebo sa nechal nabaláchať Romanovi!”

“Blázniš? To čo za blbosti trepeš? Keby mal Kamčo kočku, dávno o tom viem!”

“Nuž – nevieš, ale ja som ju videla. A je to fakt krásna baba! Celkom sa k nemu aj hodí…”

“Ale to, že ho Roman nabaláchal…”

“To mi povedal sám Roman.”

“Lebo Roman nikdy nekecá,” odvrkol sucho. Zasmiala sa.

“Roman povedal a mne sa to spojilo s posledným zážitkom… tak už sa nepokúšaj dávať nás dokopy!”

“Myslím, že na Kamila poriadne vyletím. Nenechám sa ťahať za fusakľu!”

“Ty môj hrdina bez bázne a hany… Jožko, som nesmierne rada, že ťa mám! Je to lepšie než vyhrať milión…”

“No tak to ja ťa mám rád tiež, dievča, ale ani taký milión by neuškodil… Simona chce nové auto a decká každú chvíľu potrebujú väčšie topánky!” Zahĺbili sa do rozoberania domácich záležitostí a hoci ju to na jednej strane zdržiavalo, súčasne to obnovilo jej naštrbenú vnútornú rovnováhu. S Jožkom diskutujúcim o veľkosti nôh svojich ratolestí dostal svet znova zmysel.

V ten deň nijako nemala hlavu na písanie. Miesto toho si prechádzala dej a riešila nedotiahnuté situácie. Zapisovala si nápady na papieriky a lepila na dvere, aby ich mohla podľa potreby presúvať. Práve sa začala znova do príbehu vnárať, keď ju z koncentrácie vytrhol nový telefonát.

Tentokrát to bol Kamil.

“Ty, Gesa, čo za nezmysly si narozprávala Jožkovi?! Práve ma strhal, že som ani nepípol! Vraj Roman mi niečo navykladal o tebe… Gesa, prečo si, preboha, myslíš, že by som toho tvojho úchyla počúval?! To ma skutočne tak zle poznáš?!”

Vzdychla. “Roman mi to včera povedal… Povedal, že bol v krčme, porozoberal ma s mojimi priateľmi a teraz mi už nikto nepodrží chrbát!”

“Tak jedno ti poviem – v krčme fakt bol a ohovárať sa ťa fakt snažil! Tatko sa ho nato spýtal, či má zavolať syna, aby ho znova vyniesol za pudlo von… Dedinskí ťa predsa poznajú! Nebudú počúvať akéhosi veľkomestského panáka… A že ja?! To si na to ako došla?!”

“Nechajme to tak, Kamil. Beriem na vedomie, že mi nadávaš. Nemienim s tým nič robiť.”

“Tak to teda nie! Nie so mnou a nie týmto tónom, Gesa! Si moja najlepšia priateľka! Vlastne jediná priateľka, keď to tak vezmem… Ako môžeš o mne veriť, že by som načúval ohováračkám o tebe?”

“Pretože mám skúsenosť, že ľudia ich často neodhalia ako ohováračky!”

“To vravel aj Jožko, ale ja som myslel, že my dvaja predsa máme niečo lepšie… Niečo jedinečné!”

“A potom mi ani poriadne neodpovieš, keď sa ťa pýtam, či pomôžeš s kulisami…”

“No veď hej,” uchechtol sa. “Nebol to jeden z mojich najlepších momentov… Ale uvedomuješ si, že so mnou si odmietla ísť na zažínanie stromčeka, pretože máš ó-toľko-roboty, no potom ťa tam objavím vedľa cudzieho chlapa, ako sa držíš za ruku s jeho deckom?”

“Chúďatko malé, keď si tam stál taký sám a opustený…”

Už sa nepokryto smial. “Ty, Gesa, my dvaja sme fakt jeden ako druhý – vidíme a okamžite robíme úsudky! Keď si so mnou nechcela ísť, cítil som sa ako to posledné, tak som si povedal, že to teda nie, nebudem sám – a zavolal som si susedovie kočku. Je mi ako mladšia sestra… A potom tam prídem a vidím ťa držať za ruku cudzie dieťa…  Nepadlo mi to dobre, lebo to je jedna vec, s ktorou na teba nemôžem vyrukovať – deti hľadajúce matku! Môžem ti poskytnúť seba, ale nie hneď kompletnú rodinu!”

“Myslíš kompletnú aj s manželkou?”

“Dokelu, vieš dobre, ako to myslím! A čo sa týka tých kulís, už ti na nich predsa pracujem…”

“Nie. Nie mne – ja som z toho už vonku.”

“Čo?”

“Prichýlila som u seba Rada a jeho syna, keď ich Radova priateľka vyhodila – a jeho kolegovia mi to nevedia odpustiť.”

“Zbláznili sa? Tá Bea vyzerá predsa taká triezva! Pôjdem za ňou spýtať sa…”

“Nie! Nie, Kamil. Nie. Budeš robiť kulisy a kašlať na všetko.”

“Prečo by som mal?! Robím ich kvôli tebe!”

“Robíš ich pre tie deti, čo budú hrať,” upozornila ho mierne.

Viac o knihe a možnosť prečítať si ju nájdete na tejto stránke. Kniha je v elektronickej podobe webových stránok, ku ktorým dostanete prístup.

A mimochodom, knihu môžete kúpiť aj ako darček pre niekoho iného! Vtedy vyplňte vo formulári vlastné údaje a mailom to potom doladíme…