Keď sa náš svet otriasa od základov, keď sme stratili orientáciu a nevieme, kam ďalej, slúži nám nádej ako náš “pevný bod”.

Kedysi som si myslela, že schopnosť cítiť nádej je človeku vrodená. Veď viete: “nádej umiera posledná”. Zistila som, že to tak nie je. Posledný umiera človek. Nádej umiera už dlho predtým. Dokážete žiť zotrvačnosťou, ale sú údery, ktoré vašu nádej roztrieštia na tisíc kusov, hoci vás nechajú nažive.

A nemusia to byť obrovské osudové údery! Stačí jedna malá nádej, ktorá nevyjde. A po nej ďalšia malá nádej, ktorá nevyjde. A tretia a štvrtá.

A piata malá nádej už nevznikne, pretože vaša myseľ, váš verný osobný strážca, vám našepká “to je blbosť; doteraz to vždy vybuchlo”.

Doteraz. To je slovo, ktoré používame, keď sa učíme. Extrapolujeme a vytvárame si návyk vidieť veci v určitom svetle.

Keď sa pohybujete v negatívne naladenom prostredí, bude vás sťahovať večne nadol a jeho hlášky o tom, ako je všetko nanič a nikto nikdy nič nedosiahne sa častým opakovaním stanú programom, ktorý budete mentálne zbiehať.

Prestanete mať nádeje a začnete mať len rutiny. (Naša politika premiňie. 😉 )

Nádej sa vytratí – a spolu s ňou odíde zo života aj radosť.

Zaradíte sa do skupiny “preživších”. Totálne klamné označenie. Angličtina používa survivor – ten, čo prežíva. Čokoľvek, hocičo. Nie jednu vec, ale má “prežívanie” na minimálnom plyne a s maximálnou ochranou (vrátane paranoje) ako jediný spôsob reagovania na udalosti a jediný životný cieľ.

A na začiatku bola len nádej, ktorá zanikla.

 

 

Prístup ku knihe objednať na https://www.belangelo.sk/sipove-zaby/. Tam nájdete aj verejne prístupnú kapitolu 1.

Na Eprakone si môžete pozrieť citáty a úryvky z knihy: https://eprakone.org/category/sipove-zaby/.