Čo myslíš, ako som sa cítil?

Minule mi kámoška povedala, že dávala moju knižku svojej známej so slovami, že pokiaľ ona vie, tak v tých príbehoch sú veci z môjho života. A že či je to skutočne tak.

Nuž… je. 🙂

Kedysi, pri Voľnom páde, sa ma Jarka pýtala, koľko z toho je autobiografia. Vtedy som jej povedala: “Len prvých 100%.” Pomením mená, dejisko, niekedy sled udalostí, niekedy pohlavie, niekedy preženiem alebo nadsadím a ak sa v mojich príbehoch strieľa, tak to som len zamenila nôž alebo bakuľu za pištoľ 😉 , ale skutočne píšem o veciach, čo sa mi udiali alebo ktorých som bola svedkom – a prekontrastňujem, aby to bolo potrebne “dramatické”.

Alebo niekedy aj neprekontrastňujem. 😉

Napríklad tento citát (a celá situácia) je prevzatá z reality. Pracovala som v hodne toxickom prostredí, zoznámila som sa v ňom s chlapíkom, potom som z prostredia odišla a odfarbila som sa na blond. Po čase som sa tam kvôli niečomu prišla pozrieť – a odrazu sa môj vtedajší priateľ začal správať hodne odťažito až nepriateľsky. Keď som sondovala, že čo sa deje, tak skritizoval moju novú farbu vlasov a potom vážne zo seba vysúkal: “Len čo si odišla, začali baby tie tvoje nové vlasy ohovárať. Čo si myslíš, ako som sa vtedy cítil?!”

A ja, zamilovaná ako som vtedy bola, som sa rozhodla bučiacu červenú prehliadnuť. (Ale to už je iná story a je spracovaná v inom z mojich príbehov. 😛 )

No a pretože som to takto nahryzla, dávam vám tu popis celej situácie v Šípových žabách (kapitola 20, Nikomu never):

Šípila som, že niečo ešte príde. A netrvalo dlho, už spustil:

„Mrzí ma, že sa na mňa ešte stále hneváš, Jolana… Viem, že som ťa obvinil neprávom, ale čo myslíš, ako som sa cítil, keď Zlatka vravela, že sa ťaháš s Marcelom?“

Pozrela som naňho, či si uťahuje, no myslel to celkom vážne. Takže on sa zavzdušňuje nad tým, že sa cítil zle, keď ma niekto iný ohováral? Čo mám teraz padnúť na kolená a v slzách ho prosiť o odpustenie, že si iní o mňa otierajú hubu?!

Toto fakt nie je môj deň!

Srdce mi tĺklo až kdesi v hrdle. Len som dúfala, že nevidno, ako mi pulzujú žily na spánkoch, ale možno to bolo zjavné na hrdle. Keď je človek chudý, na hrdle vidno všetko.

Pomaly som sa nadýchla. Hľadel na mňa a jeho napätie rástlo. Už tušil, že odpoveď nebude priaznivá.

„Vieš, Dušan… Ja zodpovedám za to, čo robím, nie za to, čo o mne iní hovoria. Ty zas zodpovedáš za to, že načúvaš ohováračkám hlúpej ženskej. Tie ohováračky zodpovedajú za to, ako sa potom cítiš. Takže späť na začiatok – čo mám ja spoločné s tým, ako sa ty cítiš? A prečo by ma to vlastne malo trápiť?“

„Ale, Jolana…“

„To teraz zakaždým, keď príde s nejakou poznámkou Patrik, Petra, Renáta či tá tvoja Zlatka, budeš si vylievať svoje rozhorčenie na mne?! Niečo ti poviem… Ak oni o mne škaredo hovoria a tebe sa to nepáči, prestaň jednoducho počúvať! Ale nepýtaj sa ma, čo si myslím, ako sa cítiš, keď to počúvaš… Nemyslím si nič. Myslím si, že bola chyba sem prísť. Toľko drám a zákerností som nemala za posledné roky dokopy, ako tu za jediný týždeň! Malá otázka – čo si myslíš, ako sa cítim ja, keď sa ku mne správaš ako kamarát a pri prvom šeleste ma prídeš obviňovať? Čo si myslíš, nakoľko ti dôverujem, že mi nevpadneš do chrbta, keď to urobia iní?“ Tvrdo som sa naňho zahľadela. „Priateľstvo si treba zaslúžiť. Nie rozprávať o ňom, nie tváriť sa príjemne, kým o nič nejde. Sám si ma naučil, že Vasil má heslo ‘co je v domě’… Som ‘v domě’ a ty tiež – tak sa podľa toho, prosím, aj správaj. Si Vasilov asistent a ja kuchárka – a to je tak približne všetko, čo sme a čo kedy budeme. Ak sa rozhodneš načúvať klebetám – tvoja voľba. Len ma, prosím, potom neotravuj s jej dopadmi, napríklad s tým, že ako sa asi cítiš… A teraz sa, prosím, vráť na svoje miesto osobného tajomníka a mňa nechaj na mojom mieste kuchárky!“

Otočila som sa mu chrbtom a začala som ukladať lekvárové buchty na plech. Počula som, ako sa ticho zdvihol a opustil kuchyňu.

Aj tak dobre.

Tak vidíte – moja hrdinka už bola poučená mojou vlastnou skúsenosťou z minulosti 😉 .