Únava signalizuje, že srdce sa cíti nevypočuté

Toto poznanie som urobila na vlastnej koži… Viete ísť rozumom proti srdcu, ale len po istú hranicu. Viete si veci zdôvodňovať, viete sa podľa nich správať a viete cítiť spokojnosť a sebahodnotu z toho, že sa vám to darí… Ale niekde pod tým je malé uplakané dieťa, ktorému práve urobili zle a ešte sa tým aj hrdia!

Srdce tieto ústrky dokáže znášať len po istú hranicu – a potom sa zlomí a začne sabotovať svojho “trýzniteľa”, teda vás… Urobí to veľmi jednoducho – odňatím zmyslu a odňatím radosti. Robíte veci, ktoré sú podľa rozumu “správne”, ale prestávate cítiť hrdosť na seba aleo potešenie, ak sa vám darí.

Cítite už len únavu.

Nevidíte dôvod, prečo ešte dýchať.

Takže pozor – únava (nie tá fyzická) je signál, že ste svojmu srdcu dlhodobo ubližovali tým, ako ste naň nebrali ohľad.

Únava sa dostavuje, keď pridlho bojujeme sami proti sebe. Žijeme život podľa predstáv iných, nie podľa svojej potreby.

Ak sa únava dostaví, hoďte spiatočku. Vytvorte si bezpečný časopriestor, ponorte sa do seba a spýtajte sa svojho vnútorného dieťaťa, kde sa cíti potláčané, zabrzdené a neviditeľné.

Kde sa cíti bezmocné.

A nájdite si spôsob (hobby, oblasť života), kde dostane príležitosť znova sa prejaviť.

***

Keď som písala koniec Vianočného útočiska, odkiaľ je aj tento citát, mala som ho vopred nalinkovaný. Išlo o emotívnu pasáž a ja už som dávno stratila kontakt s emóciami, takže som šla do snívania, aby som sa do toho “dostala”… No a snívanie rozohralo situáciu, z ktorej sa vyvinul koniec celkom opačný!

Našťastie som nebola príliš pyšná, vzala som to ako signál, počúvla som svoje potláčané srdce a napísala som ten koniec tak, ako sa “prisnil”.

A môj komplex “neviditeľnosti” sa začal postupne rúcať. 🙂

Nie že by som sa stala menej neviditeľná 😉 – ale už ma to toľko nesssss…rdí. 😛