Tak Šípové žaby už týždeň dopísané… nastal čas dať vám aspoň drobné náhľady do textu. Dnes naráža hlavná hrdinka na manželku svojho zamestnávateľa v najbližších troch týždňoch – a nie je to veľmi srdečné stretnutie:

Len rýchlejšie zažmurkanie svedčilo, že ju moja reakcia zaskočila. V peknej úpravnej tvári sa nepohol ani sval. Neviem, či som niekedy videla takú krásnu ženu… Mala súmerné črty, vysoké lícne kosti, pôvabne preliačené líca a pevnú bradu. Nos bol úzky a rovný a naružovo nafarbené pery boli prirodzené, srdcovito tvarované a výrazné, ale pevne zovreté. Len porcelánovobelasé oči boli ľadové a tenké obočie vyzeralo ako spochybnenie hodnoty hocikoho, kto sa jej krásou nevyrovná.

Takže vlastne spochybnenie absolútne každého.

Premerala si ma s vrúcnosťou Ľadovej kráľovnej a upresnila svoju otázku.

“Čo ste, keď nie ste náhradná gazdiná?”

“Nezamestnaná,” odvetila som milo a úprimne.

Obočie vyletelo nahor.

“A predtým? Predsa ste niekedy aj pracovali, nie?”

“Ale hej… Predtým som robila redaktorku.”

“Takže novinárka?”

“Redaktorka. Písala som rubriku o vzťahoch.”

“A to vás ako oprávňuje variť?”

Uf, sústredená paľba ľúbeznosti! Mala som problém zachovať chladnú hlavu.

“Dana Rovenská bola kedysi zdravotná sestra,” odvetila som spôsobne. “To ju ako oprávňuje variť? A predsa vám robí gazdinú…”

“Lenže Dana má zvyklosti vyššej spoločnosti! Má za sebou dlhý pobyt v Emirátoch…”

“To je pravda, to ja nemám. Variť sme sa však učili spoločne, takže predpokladám, že sa to bude dať aj jesť.”

Pohla sa. Trošičku sa predklonila, ale mne to prišlo, akoby sa kobra chystala k úderu.

“A ešte sa navyše vyznáte v umení…” Zlostne som si zahryzla do jazyka. Načo som len komentovala obrazy? Ono je vždy lepšie, keď sa veľkopaničky necítia byť vašou prítomnosťou ohrozené a spochybnené! Pokúsila som sa zvrátiť jej nepriaznivý pocit.

“Nevyznám sa v umení, len som sa dostala medzi ľudí, ktorí ho zbierali, takže som niečo podchytila.” To, že sama píšem, som jej na nos nevešala. Načo aj; budem tu tri týždne a zatiaľ sa slávnou nestanem!

“Neprídete si prekvalifikovaná na tento post?”

Zdvihla som sa. “Ak vám to tak príde, prečo ste Dane povedali, že ma má doviesť?”

“Oh, to uvarili môj manžel a Dana… Keby bolo podľa mňa, tak požiadame agentúru o ostrieľanú kuchárku, najlepšie niekde z hotela!”

“Urobte to,” prisvedčila som a pobrala sa k dverám. Dušan mi zakazoval byť odbojná a humorná; zatiaľ som to plnila na päťdesiat percent a lepšie to už ani nebude. V duchu som sa chechtala. Pani Renáta Jurčáková mi bez toho, aby si to uvedomila, práve prezradila dobre strážené tajomstvo – že čo sa týka rozhodovania v ich domácnosti, hrá až tretie husle. Za svojím mužom a mojou sesternicou Danou, postavením gazdinou.

“Ste nejaká netýkavá,” vmietla mi do chrbta. Moja emocionálna reakcia ju potešila; zjavne patrila k ľuďom, čo potrebujú v tom druhom vyprovokovať reakciu – nejakú, hocijakú.

No tak s tým prestaneme.

Otočila som sa. “Želáte si, aby som sa zbalila a vrátila domov?” spýtala som sa ľahostajne. “Potrebujem na to ani nie polhodinku… Dovtedy viete niekoho získať na záskok.”

“Neviem,” odsekla. Vyzerala napálene. “Je nedeľa, nikoho nezoženiem… Tak dobre, zostaňte. Uvidíme, ako dlho.” S gestom Márie Terézie k svojim poddaným ma prepustila.

Prešla som okolo Petry na chodbu a vydýchla si. Nikoho som nezabila, nikomu som nestrelila a nikomu som otvorene nepovedala, čo si o ňom myslím – zatiaľ všetko v poriadku.

Dušan mi zovrel lakeť.

“Držali ste sa dobre,” zasmial sa ticho. “Keď prijímala Petru, to bolo presne takéto… len jej som po rozhovore dobreže nemusel volať sanitku… Zosypala sa a preplakala zvyšok dňa.”

Chúďa labuť! Odrazu som mala porozumenie aj pre tú jej protivnosť. Bola to sebaobrana v priamom kontakte s cencúľom šmrncnutým Carolina Reaperom.

“No, zajtra sa asi zháňa náhrada,” uškrnula som sa. Potriasol hlavou.

“Zajtra sa nezháňa nič. Vasil rozhodol a tak to tak zostane.”

“A vy s ňou vychádzate ako?”

“Pracem sa jej z cesty a myslím si svoje,” pokrčil plecami.

“A Jurčák? Tí dvaja sa škriepia?”

“To nie! V tomto dome sa nedvíha hlas. A tým som sa k rodine navyjadroval dostatočne. Každý máme svoju lojalitu – vy k svokrovi, ja k Jurčákovým.”

“Dobrý chlapec,” usmiala som sa. Uvoľnene sa zaškeril späť.

***

Pustili sme sa po chodbe smerom k Jurčákovým priestorom. Zasa som šla obraz od obrazu a snažila sa odhadnúť, kto to na stene visí… Našla som Ambrušovú a Dubaya a čosi, čo mi vyzeralo ako Želibská.

“Vás to fakt baví, čo?” poznamenal Dušan.

“Je to istá forma vzdoru,” vysvetlila som. “Môj život sa nevyvinul podľa mojej predstavy a ja mu takto dávam najavo, čo mi môže. Je to čosi ako vztýčený prostredník – vychutnávanie si okamihu, kedy mi to sedí. Niečo ako ‘nadeľ mi citróny a ja ti ukážem, ako pružne k nim viem dolievať vodku’.”

Do očí sa mu vkradol zamyslený výraz. Pôsobil ako človek, čo práve dostal záblesk niečoho nového a teraz sa snaží zistiť, čo si o tom mieni myslieť.

Ak máte pocit, že chcete vedieť, ako to bude pokračovať, stačí kliknúť na niektorý z obrázkov a vezme vás to na stránku, kde si možno knihu objednať.