Pokus o záznam z rozhovoru s Gabrielom z 4. 2. 2025 (prepísaný milión inými šplechmi, takže berte alebo nechajte tak):

Líhala som si ubolená a požiadala som ho, aby to zo mňa nejako sňal. Niečo urobil a mne sa okamžite uľavilo. Do toho začal trúsiť nejaké humory a tie mi spravili náladu.

Ja: “Ježiš, je mi s tebou dobre.”

On: “Som rád, že ti je so mnou dobre, aj keď nie som Ježiš.”

Tu ma pochytila moja dávna bolesť: ako ateista mám k ježišovinám náramný odpor a vyslovene sa tejto téme vyhýbam, pretože by sa mi nemuselo páčiť to, čo sa dozviem od kohosi, kto si hovorí “archanjel”… Lenže telo ma prestalo bolieť, chcelo sa mi kecať a tak ma pochytila zvedavosť a upozornila som Gabriela, že na Ježiša neverím a čo to vlastne je – folklór alebo niečo, čo sa zakladá na pravde?

On: “Skús sa na to pozrieť z energetického hľadiska. Akú energiu pre veriacich predstavuje ‘Ježiš’?”

Ja: “Čo ja viem… že by lásku?”

On: “Je všetko dobré, čo si dokážete predstaviť – vrcholná miera z toho. Z energetického hľadiska je váš pokus o zhmotnenie čohosi, čo považujete za to najlepšie. A pozri sa teraz na ten príbeh okolo neho: Zhmotnili ste to najlepšie, čo ste si vedeli predstaviť, a čo ste urobili potom? Chvíľku ste to oslavovali a potom ste to zabili, pretože to najlepšie vám ukázalo, ako veľmi vy najlepší nie ste. A je to dôkaz, že v svojej tvorivosti nosíte tú túžbu zhmotniť okolo seba to najlepšie, ale v svojej ľudskosti v sebe nosíte túžbu odstrániť všetko, čo by vás prevýšilo a prípadne ohrozilo vašu spokojnosť.

A teraz si vezmi seba. Tiež sa okolo seba snažíš zhmotniť lepší svet…”

Ja: “Lenže mne sa to nedarí. Mám predstavu, ale nič som nezhmotnila.”

On: “Si len sama jediná. Nemôžeš mať toľko energie, aby si vydupala z ničoho niečo v prostredí, ktoré je zamerané proti tvojej predstave. Ale postup je aj u teba ten istý – zhmotňuješ, až sa to dostane na hranicu tvojho predstaviteľného možného, a potom na tom začneš hľadať chyby a zatratíš to. Zabiješ to – aby si mala čo oplakávať ako nedosiahnuteľné.

To, že tam ešte nie si, ťa chráni, pretože si nevieš predstaviť, čo by bolo potom. A preto vytvoríš a zabiješ. Vytvoríš a zabiješ. A máš pocit, že si babrák. Nie si babrák – len si neošetrila, že si nevieš predstaviť to ‘potom’. Vytvorila si nespočetnekrát. Nestroskotalo to. Len potom si to zabila v snahe nečeliť väčšiemu problému – problému, že by to nezostalo také, ako si to vytvorila, ale by sa to rozvíjalo svojou vlastnou zotrvačnosťou a zmenilo by sa to.

Čo by ste robili, keby každý z vás bol Ježiš? Keby na svete boli len samí Ježišovia? Čo by bolo potom tým žiarivým vzorom, za ktorým by ste sa hnali? Čo by potom bola nádej, že bude inak a lepšie?”