Niekedy nás prostredie nakondicionuje na to, aby sme túžili byť neviditeľní – hlavne vtedy, ak je agresívne, posmievačné alebo superkritické. Keď sme vystavení jeho pozornosti, cítime sa úboho. Preto si nadobudneme “mimikry” – snažíme sa splynúť s pozadím až do stavu neviditeľnosti.

A potom to nosíme so sebou a myslíme si, že iné prostredia neexistujú. V každom novom prostredí sa snažíme o neviditeľnosť, len aby nám nebolo ubližované.

A viete, čo? Tým ubližujeme sami sebe. Nepripúšťame existenciu prostredí, kde by sme sa mohli cítiť dobre sami sebou – a tým si nepripúšťame možnosť cítiť sa dobre.

😦

Je jedno, ako to bolo doteraz. Zmeňme prostredie, začnime z nuly, prejavme sa a zistime, či každý človek je ľudožrút.

A ak budú – nuž, zmeňme prostredie, začnime… atď. 🙂

Niekde existuje prostredie, kde si nás budú vážiť a mať nás radi natoľko, aby sme si začali vážiť a mať radi sami seba.