Spomínala som, že som cez sviatky začala písať nový príbeh. Je o žene, čo bola štyri roky vydatá za narcisa, potom sa jej podarilo rozviesť a teraz bojuje s dopadmi svojho manželstva, ktoré ju celkom zbavilo pocitu vlastnej hodnoty a autonómie. Nie je to ezoterický príbeh – len obyčajné rozprávanie o obyčajných ľuďoch v hraničných situáciách, ale predsa doňho vchádzajú niektoré moje poznatky z medziľudských vzťahov. A pretože možno aj vy sa pohybujete v prostredí, ktoré jeden toxický človek rozoštval proti vám, tu je niečo, čomu hovorím “stratégia”:

Od vedľajšej pokladne sa k nej ktosi otočil.

“Gesa! Gesa Blahová! Čo ty tu robíš? Už som ťa koľko nevidel!”

Stuhla. Chlapík pri vedľajšej pokladni bol Peťo Čermák, jej niekdajší kamarát z práce a neskôr najlepší kamarát Romana.

Zovrelo jej žalúdok.

“Karvaiová,” odvetila bezvýrazne.

“Čo?”

“Už rok som Karvaiová. Netvár sa; poznal si ma ešte ako Karvaiovú, než som bola Blahová.”

Zmätene sa zamračil.

“No to hej… Spomínam si. Vtedy si nás učila vystupovanie na kameru, nie?”

“Hej, presne tak.”

Potriasol hlavou. “Nikdy nechápem, ako si nás mohla niečo také učiť… Veď ty si pred kamerou v živote nestála! A potom, ako si mohla urobiť to Romanovi?!”

V duchu zvreskla ‘STOP!’ Sústredila sa na pocit v chodidlách, ako sa pevne opierajú o zem. Nereaguj; máš predsa naučenú stratégiu! Ľudia na ňu zvedavo pozerali. Ešte viac sa sústredila na pocit v chodidlách, pripomenula si, že to nepokryté zízanie jednoducho patrí k veci, a s núteným pokojom sa spýtala:

“A čo presne som Romanovi akože urobila?”

“No ako si ho opísala v tej svojej knižke…”

“Počkaj, Peťo! Volal sa snáď môj hrdina Roman?”

“To nie, ale čo si tam popísala…”

Stratégia. Povedal ‘Roman’ a ona povedala ‘nie Roman’. Teraz prichádza na rad ďalšia bezvýznamná maličkosť, ktorá nesedí. A klásť otázky, pretože ten, kto sa pýta, vedie rozhovor.

“Takže hrdina sa nevolá Roman, ale ty v ňom vidíš Romana. Prečo v ňom vidíš Romana, Peťo?”

“Čo prečo… Lebo si popisovala situácie, ktoré som medzi vami zažil!”

“Popisovala som situácie medzi ľuďmi,” pripustila ľadovo. “To už knihy robievajú. Podľa čoho si určil, že sú to situácie medzi Romanom a mnou?”

Zalapal po vzduchu. “No… Roman povedal…”

Zdvihla svoju pozornosť z nôh do hlavy. Úzko sa usmiala; mala ho.

“Takže si to zhrňme: Roman povedal, že moja knižka je o ňom. Lebo všetko na tomto svete sa točí výlučne okolo Romana.”

Ľudia sa začínali uškŕňať. Neboli nainfikovaní Romanovými klamstvami a tak vnímali Peťove reakcie ako nepatričné. Spozorovala to a okamžite si pripomenula, že tu nie je preto, aby získavala súhlas iných ľudí, ale aby si uhrala svoju sebaúctu.

Lenže Peter Čermák ešte nebol ani zďaleka hotový.

“Gesa, prestaň!” obrýkol sa na ňu. “Taký perfektný pár ste boli! A potom sa z teba stala tupá neurotička a vystrájala si, že sa ti za chrbtom smiala celá televízia…”

Normálne by ju jeho slová bodali ako žeravé ihly, ale Gesa už zbiehala stratégiu. Toto je okamih, kedy si začína uvedomovať, že prepískol, a teraz sa pokúša z toho vykrútiť tým, že ju osočí… Nová fáza – takže nový nepodstatný detail.

“Som rada, že som vás dokázala obveseliť,” dovolila si zrnko emócie, aby rozpenila ešte viac tú jeho, “keď tvoj Roman všade o mne vyhlasoval, že som nudná na smrť!”

“Nie je to ‘môj’ Roman! A takáto… presne takáto si bola po celý čas!” Hlas mu hystericky preskočil, ako sa prestával ovládať. “Povýšenecká, uštipačná, premúdrelá a nezáživná ako staré noviny! Čudovali sme sa, že to s tebou tak dlho vydržal… Ale bol ochotný dávať ti nové a nové šance! A ty si mu nakoniec zlomila srdce…”

Prisvedčila. Nastáva posledná fáza stratégie – zabitie slovom.

“Dobre,” riekla.

Zvraštil obočie. “Čo ako dobre?”

“‘Dobre’ značí, že som si vypočula tvoju mienku o mne a beriem na vedomie. ‘Dobre’ značí, že nijako nedokážem zmeniť názor, ktorý si si o mne už urobil. ‘Dobre’ značí, že k tvojmu názoru nemienim zaujímať nijaký postoj… Ale mám pre teba aj inú odpoveď. Spomeň si na moje správanie k tebe a k iným ľuďom – a porovnaj to s tým, čo o mne dnes veríš.”

Zmätene zažmurkal. Štyridsiatnička, čo stála pri pokladni za ním, sa usmiala a uznanlivo zdvihla palec.

Zahrešil, zaplatil a zúrivo oddupal k autu.

“Ten Roman musí byť poriadny ksicht podľa toho, akých kamarátov má,” zasmiala sa pokladníčka.

No Gese nebolo do smiechu. Bola uťahaná, ako keby práve dobehla maratón. Na jednej strane ju hrialo, že dokázala z voleja zbehnúť stratégiu, na druhej strane v nej kričalo ubolené, užialené dieťa, ktorému nedovolili vykrikovať si svoju pravdu a dožadovať sa súcitu.

“Roman je puknutá povaha,” prisvedčila. “A ja som bola idiotka, že som si to nevšimla od samého začiatku.”

Ak sa vám ukážka páčila a chcete knižku čítať už teraz, ako postupne vzniká, máte možnosť zakúpiť si prístup. Momentálne je knižka hotová na 75% a je pravdepodobné, že do marca bude kompletná.

Objednávka prístupu ku knižke Vianočné útočisko: