Zistila som, ako na Univerzum! Sviňa podrazácka, doteraz vždy tesne pred víťazstvom zmenilo pravidlá hry. Už-už ste sa dopracovali k výsledku, keď tu  bammmmm! – vyštartovala sa nová hra. Alebo aspoň nový level toho predošlého, s oveľa vyšším stupňom obtiažnosti.

Postupne som sa začala disociovať. Vložila som medzi Univerzum a seba sklenú stenu “aj tak to bude nakoniec úplne inak, než potrebujem”. A keď ma lákalo na čokoľvek, milo som vyhlásila “děkuji, už jsem blil”. Nechcem. Dávaš mi niečo úžasné? Nechaj si to, milé Univerzum. Pohár pretiekol.

Viedlo to tak ďaleko, že sa mi s nimi už nechcelo ani komunikovať. Keď som sa príliš otravovala, kúpila som si knižku a čítala som vymyslené príbehy s happyendom alebo bez. Čo ma po nich, aj tak sú vymyslené. A dejú sa iným. Nezáujem.

Dievča, a nechcela by si znova písať?

No nechcela.

Vidíš tento dokumentárny seriál? Však je plný nápadov, čo by si mohla využiť?

Strčte si svoje nápady. Dajte mi pokoj.

Ale my by sme ti…

Viete, čo? Nič nerobte. Ja sa o seba postarám sama a tak dobre, ako viem. A čo neviem, na to zakapem. Jedného dňa aj tak zomriem; zatiaľ ešte nikto nežil večne – a ja s tým veru začínať nemienim.

Takto som sa domanévrovala do bodu, kedy ma celé Univerzum a ezoterika prestali zaujímať.  Mohli hovoriť, čo chceli, nepočúvala som. Nie cielene – proste som usúdila, že nestojím dozvedať sa nič z toho, čo mi chcú rozprávať.

Ako keď čítate knižku v hotentotštine, písanú navyše čajovým písmom. Nerozumiete a po pár sekundách to hodíte do kúta a idete robiť niečo zábavnejšie.

Stiahla som svoju pozornosť z anjelov a venovala som ju sadeniu kvetov a pestovaniu melóna. Párkrát mi niekto z nich niečo zašemotil, lenže ja som bola natoľko vnorená do hmoty, že som to už ani neregistrovala.

Potom, nedávno, som sa potkla o nejaký citát Bashara a ten mi pripomenul istú informáciu od Gabriela. Napísala som článok a šla som znova sadiť, okopávať a polievať a venovať sa čomukoľvek okrem Univerza.

Až predvčerom som sa s kamarátom bavila o niečom a nejako sme sa dostali na tému polí, Einsteina a fyziky. Vtedy som si spomenula, čo mi to Gabriel povedal, a porozprávala som to kamarátovi.

A on, človek, čo okolo ezoteriky bez donútenia ani neprejde a večne sa ma pýta, že aká “energia” to je, čo v kuse spomínam, či elektrická, magnetická a čojaviemešteaká… nuž, skrátka, tento racionálny a prírodovedne zameraný človek vyhlásil: “Ale ono je to tak! Ten jav existuje a volá sa xxx” (samozrejme, to som okamžite zabudla, ako aj inak pri mojom vrelom vzťahu k fyzike) .

Znova ďalšie potvrdenie, že som napojená na niečo, čo je viac ako “ja”. To niečo mi dalo obraz, ktorý v nijakom prípade nemohol byť z mojej hlavy. Nemám taký mentálny model a nemám ani informácie, ktorými som si ten obraz mohla vytvoriť.

Takže ctené Univerzum, aby si udržalo moju pozornosť, poskytlo mi nový dôkaz, že som si ho bohapusto nevymyslela.

Vždy, keď začínam upadať do nezáujmu, Univerzum začne konať.

🙂 Dobré vedieť.