V noci pred pár dňami sa mi snívalo. Viem, že to bol dlhší sen so svojím dejom, ale ja si ho pamätám už len od istého bodu. Bola som v meste s kámoškou Vierkou na nejakej vernisáži v nejakej veľkej galérii. Všade spústy ľudí, čo sa pomaly promenovali a zhovárali sa. Pohľad z okna bol úchvatný, na jazero alebo more (skôr jazero, lebo všade bola bohatá zeleň). Cítila som sa, ako že som na mieste, kam nepatrím – ako cudzí prvok, ktorý sa náhodou priplichtil do podujatia iných. Vierka sa niekam stratila, tak som tam postávala sama a odrazu sa aj miestnosť vyprázdnila.

Išla som bližšie k oknu a uvedomila som si, že sme na malom súkromnom člne (bez toho, aby sa miestnosť zmenšila) v podpalubí. Obzerala som všetko, pomaly sa začali trúsiť iní ľudia. Vyzeralo to, že nás majiteľka člna vzala na výlet a ten teraz končí. Všetci tí cudzí ľudia boli uvoľnení a brali ma ako jednu z nich. Majiteľka člna nám ešte ponúkla kávu na cestu a ja som sa tiež priživila. Káva bola maličká, ale extrémne voňavá a sladká.

Ako sme pili kávu, prešiel čln na iný pohyb – akoby ho bola vmanévrovala do koľaje, ktorá ho teraz akýmsi mostom brala ponad jazero do prístavu. Keď zastal a ja som vystúpila, všimla som si, že jediná cesta späť je ten úzky žliabok nadol, ktorým sme prišli. Bol úplne bez vody, také asi pol metra široké korýtko s vyvýšeným žliabkom v strede, v ktorom boli v pravidelných intervaloch dierky. Uvedomila som si, že to je ten mechanizmus, ktorým sa čln dostal do “prístavu” – do pozície na konci žliabka.

Zišla som tým žliabkom nadol do mesta. Bola som sama, nemala som hodinky a nevedela som, koľko je hodín. Chodila som pomedzi obchody, všade plno ľudí a niektorí sa ponáhľali, ale väčšina sa len tak ležérne promenovala a užívali si pekný deň.

Rozhodla som sa prejsť vez cest. Bola nejaká divná, bez prechodov a bolo treba stáť opatrne na jej kraji, než autá prešli, ale nejako menej elegantne som to predsa len dala, prešla som na druhú stranu a tam som zostala prekvapene stáť.

Na druhej strane cesty pokračovala promenáda popred obchody, ale v mieste, kde som stála, sa otváralo čosi ako studňa do zeme – nová ulica v úplne novej rovine. Vyzerala ako staré mesto s jeho mačacími hlavami, starými domami, len proste miesto toho, aby pokračovala vodorovne, tak klesala nadol. A ľudia v nej chodili, ako keby bola vodorovne.

Uvedomila som si, že som v sne a že v sne niet pravidiel. Napriek tomu som si veľmi opatrne sadla na kraj mojej roviny a skusmo som spustila nohy do tej novej ulice. Len čo sa dotkli zeme, postavila som sa a stála som v nej, ako keby tá iná rovina predtým neexistovala.

Zasa bola so mnou kamarátka Vierka. Bola popletenejšia ako ja; ja som odrazu bola v svojej hlave, koncentrovaná a veľmi vedomá (“clear”). Povedala som jej, že toto je lucídny sen, a snažila som sa pospomínať si na všetko, čo Carlos k týmto snom hovoril. Čo to mám robiť? Hľadať nejaký podivný predmet a uchopiť ho? Bolo mi smiešne, že v tomto podivnom svete mám hľadať predmet, ktorý bude ešte podivnejší, ale nastavila som vnútorný filter na “hľadá sa prechod” a pustili sme sa ulicou. Obraz sa odrazu rozsypal, všetko som vnímala akoby pod vodou, rozkývané a rozvlnené, až som zbadala jedinú vec, ktorá mala ostré kontúry a nevlnila sa – niekto držal v ruke zostavu vodovodných trúbiek, pozasúvaných do seba. Na oboch koncoch mala taký kolenový kus a pri tom konci, ktorým mi mával pred nosom, bol ešte taký T-element. Vzala som tú trúbku, zavolala som Vierku a hľadali sme nejaké chránené miestočko, kde ju budeme môcť poriadne zovrieť, nech nás niekam prenesie a nie sme pritom ľuďom na očiach.

Vošli sme do nejakého podchodu a tam bol kľud. Obe s Vierkou sme uchopili trúbku a okolo nej sa začalo tvoriť čosi ako tepelné vírenie a cítila som silný ťah a vietor. Vierka pustila svoj koniec, ja som jej trúbku znova nastrčila a zakričala na ňu, aby ju chytila. Vtedy sa pred mojimi očami zmenila na malú Helenku (tak 7-8 rokov), vydesenú, stojacu vo vlastnom portáli, ale predsa len uchopila trúbku (ešte som sa obávala, či ten ťah tú trúbku nerozoberie na súčasti) a potom nás to prenieslo.

Stáli sme v akomsi kamennom wecku alebo cele, s maličkým okienkom a dvoma maličkými umyvadielkami. Všetko to bolo sivé, len umývadlá mali po jednom kohútiku, ktorý bol biely. Zasa so mnou bola Vierka a šla si pustiť vodu a napiť sa z nej. Aj ja som bola smädná a pustila som vodu v tom druhom umývadle, keď som si všimla, že nemá nijaký odtok. Voda tiekla najprv špinavá, naplnila umývadlo, ale nejaký odtok tam musel byť, pretože nepretieklo. Po chvíľke začala tiecť čistá voda a ja som si povedala “som dehydrovaná” a napila som sa.

A potom som sa zobudila, šla na záchod a napila sa vody, pretože som bola dehydrovaná. 🙂

Hlavne sa mi páči, ako som v dosť šiši sne našla moment, kedy som si už musela uvedomiť, že som lucídna – a potom ako som sa snažila v sne vyhrabať z pamäti, čo Castaneda písal o lucídnych snoch. 😉 Ďalší dôkaz, že pre mozog niet “reality” a “toho druhého”, ale len naučené procesy, ktoré máte k dispozícii stále a kvalita vášho prežívania priamo závisí od kvality týchto procesov. 🙂

Uvedomenia zo sna: Vierka asi predstavovala tú ostrieľanejšiu, pragmatickejšiu verziu zo mňa. Malá Helenka bola moje vnútorné dieťa, ktoré som vzala na cestu “očisty a dobitia” (od zobudenia sa cítim oveľa hravejšie a nerozhoditeľnejšie). Jazero/more som včera pozerala v dokumentárnom filme v televízii a nadchýnalo ma rovnako, takže nadšenie, pokoj, túžba ísť tam a cítiť sa dobre. Člnok, ktorý bol znútra väčší ako zvonku – neviem. Patril niekomu inému, nebol môj a nebola som ani pozvaný hosť a napriek tomu som sa viezla a starali sa o mňa príkladne a akceptovali ma – takže anjeli. 😉 Extrémne dobrá káva = je mi tam dobre 🙂 a ani obmedzenia môjho fyzického tela neplatia (kávu v reáli ako žalúdkar nemôžem).

Potom návrat do môjho sveta: okamžite sa zapol rozum, rácio. Skúmala som koľajničku a dokázala si urobiť závery. Pocit, že mám realitu pod kontrolou. A po tom výlete na člnku aj ľudia v realite boli nejakí príjemnejší. Síce si to nepamätám, ale mám dojem, že som sa tmolila po kaviarničkach a užívala si.

Prechod cez cestu – netuším (zatiaľ). Napäté, dávať pozor a domýšľať si, ale výsledok dobrý a uvoľnenie.

A potom tá staromestská ulička. O tú som si už musela rozbiť nos (je to motív, ktorý sa mi v snoch opakuje tak často, že už sám o sebe by mal byť prechodom do inej reality). A znova – nasadila som rácio, aby som dosiahla. Možnože toto je ten správny prístup – zužitkovať všetko, čo vieš, aby si využil(a) príležitosť. Spočiatku som bola obvyklo pokakaná, keď som testovala, či viem prejsť do staromestskej uličky, lenže neskôr, keď už som mala v rukách trúbky, som sa premenila na to, čo v mimofyzickej realite obvykle som – rež, rež, rež, potom niekomu vynadaj a nakopni niečiu prdelku a až potom si spomeň, že už vynašli aj niečo ako meter. V každom prípade dobrý pocit kontroly nad situáciou, pocit, že to dám, nech by sa to vyvinulo akokoľvek. Pocit, že mám na to. (A to je dopad seminára, ktorý som nedávno absolvovala a z ktorého som si vzala predsavzatie, že idem vypudiť svoj program “nie si dosť dobrá”.)

Čo nemám rozkódované, je tá miestnosť s dvoma umývadlami. Idem to nosiť v hlave, kým mi nepríde nejaké osvietenie. 🙂 Najviac ma mrzí, že som šla slopať vodu ako kôň u napájadla a neskúmala som miestnosť (to tá Vierka v mojom sne sa správala oveľa praktickejšie 🙂 ).

Ale práve mi došlo… Voda často predstavuje emócie. Nemala odtok a predsa len odtekala. A to sa mi spája s nedávnym “je bezpečné cítiť”. 🙂 Okrem toho – keď si nevšimnem jazero (obklopené úchvatnou, pohodovou krajinou, ktorá sa dá vychutnávať), tak sa budem prdúskať s vodou z vodovodu (ktorá sa dá už len piť). Prílišná orientácia na detail mi zabraňuje tešiť sa. Toto bol priamy poznatok z predošlého dňa, ktorý som začala okamžite korigovať – len v snívaní zjavne ešte nie. 🙂