Už v minulosti, keď som písala knižky, tak sa mi stalo, že nejakú situáciu z deja som po pár dňoch zažívala na vlastnej koži. Písala som o tom a smiala som sa. Zdalo sa, že tým, ako som ukončila svoje vnútorné “spracovávanie”, to ustalo.

Pred pár dňami ma život poučil, že niebrž niekoľvek. 😦 Zasa som písala kapitolu, kde pri snahe prelomiť kliatbu a oživiť spomienky dostane hrdinka postupnú migrénu a nakoniec krvácanie z nosa.

Do 24 hodín som bola majiteľkou postupnej migrény – z ničoho nič, ale takej nechutnej, že mi začal vynechávať mozog a miestami som si nedokázala spomenúť, kto som a prečo som tam, kde som. Našťastie, krvácania z nosa som zostala ušetrená, ale tá neskutočná podobnosť s tým, čo som popisovala, ma vyburcovala.

Musím začať dávať pozor na to, aby sa v knižke nediali príliš drastické veci, hoci už len viac-menej popisujem to, čo sa v minulosti udialo.

Lenže Univerzum je zjavne toho názoru, že “minulosť je cudzie slovo”.

Som zvedavá, čo sa ma písanie kníh snaží naučiť.