Dnes som dostala ochutnávku toho, ako to bude vyzerať pri “návrate domov”… Snívalo sa mi. Bývali sme v novom dome, viem, že tam bola maminka i ja. Mali sme skutočne luxusné izby, veľké, tá moja bola trochu tmavá – tak tmavá, že som si nevšimla dvere na nej. Bola som navštíviť maminku v jej izbe – tá bola svetlá, okná pootvárané dokorán, obrovská, s priľahlými izbami – obliekárňou, čitárňou, luxusnou kúpeľňou, dokonca v skrini visel hrubý vatovaný župan a pamätám sa, ako sme sa s maminkou bavili o tom, že bol v cene, keď sme dom kupovali…

Dom bol obrovský – neorientovala som sa v ňom. Vrátila som sa ku mne do izby a pootvárala okenice a zrazu som videla, že aj moja “útulná malá izbietka” má obrovskú rozlohu, nepravidelný pôdorys, všimla som si dvere, otvárali sme ich a videla som presne také isté vedľajšie miestnosti, ako mala maminka… Všetko zaliate svetlom, priestranné, pohodlné, útulné (čo pre mňa znamená plyšové koberce, plyšové tučné poťahy a ťažké brokátové závesy na oknách 😉 ).

Potom prišla nejaká kamarátka a ja som ju povodila po novom domčeku. Problém bol, že som sa neorientovala, ale ona mala našťastie nejaký vnútorný kompas, takže sme sa nezatúlali. A zistili sme, že to, čo vyzeralo ako dom, bola len jedna chodba v budove veľkosti kongresového centra… Chodili sme po chodbách, nazerali, čo je kde umiestnené, ako je to vybavené, híkali sme nadšením, schody hore – schody dole, všade nejaké zaujímavé zákutia a všade plno ľudí, ktorí “pracovali” tam, kde som ja bývala… Nepozerala som na nich ako na “personál”, skôr som ich vnímala ako “rozšírenú rodinu” a vedela som, že tam bývajú tiež.

Bola tam reštika, rôzne bistrá a kaviarničky, boli tam salóniky, boli tam bazény a zimné záhrady (áno, množné číslo), proste tam bolo všetko. A nemusela som sa starať, kto to platí. 😉

Potom zazvonil niekto pri dverách, šla som mu otvoriť. Bol to nejaký bankový úradník alebo čo – išlo sa úradovať. Spýtal sa, kde by sme si mohli sadnúť. Viedli sme ho (viac kámoška, ako ja) do takého maličkého, pomerne tmavého, ale nesmierne útulného baru-pivničky – tak na tri stoly. Ešte si pamätám zelené steny, akoby nejakú starú oblú klenbu a hrubé múry, ale pohodlné, teplé a útulné prostredie. Jediné okná viedli do chodby a naproti cez chodbu bol barový pult s nejakou dámou.

Vošli sme do miestnosti, on sa poobzeral a spýtal sa, kam má premietať – steny boli oblé a všade niečo rušilo. Tak som sa šla spýtať tej dámy za barom, že či tu máme aj niečo ako malú kinosálu. Samozrejme, že sme mali… navigovala ma, ale som stratila orientáciu. Ešte viem, že to bolo “tam vľavo, kde je policajná vysielačka”, ale ako som pozerala naľavo, nijakú som nevidela, pretože ja ani neviem, ako policajná vysielačka vyzerá… 🙂

No a potom som sa zobudila. Zobudila som sa s pocitom pohody, spolupatričnosti, nadšenia z toho nádherného, čo som mala k dispozícii, a že tam boli ľudia a boli príjemní… A uvedomila som si jedno. Večer predtým som hovorila s Michaelom. Ja s Michaelom nehovorím nikdy – to on hovorieva so mnou, keď sa rozhodnú, že mi zas raz treba nakopnúť prdelku 😳 . Michael Veľký Pacifikátor. Párkrát som od neho dostala parádne po papuli a síce sa ho nebojím, ale mám zdravý rešpekt. A hlavne – nič od neho nechcem. Nikdy. Nijako.

Kým som hovorila s tými, na ktorých som naviazaná – Gabriel, Otec, Gaia – pohybovala som sa večne v svete, kde niečo bolo lepšie ako niečo iné. Pomáhali mi ošetrovať moje problémy (svetlo-tma) a napĺňať moje priania (chcem-nechcem). A keď sa mi snívalo, aj moje sny boli čierno-biele, príšerno-krásne, ale kŕčovité. Časť z reality som neumožňovala.

Tento jeden bol uvoľnený – nič som nechcela, všetko mi bolo jedno a malo rovnakú dôležitosť – a odrazu sa steny môjho domu posunuli, otvorili a začali sa v nich pohybovať aj iní. 🙂

Pretože – a to je poznanie číslo dva – už som tam bola. Ale vtedy som zostávala len v “svojej” časti, hoci som videla schody a chodby vedúce aj inam – ale ten zvyšok som nepovažovala za “svoj”.

Tentokrát áno. 🙂

Uložiť

Uložiť

Uložiť