Eprakone – ezoterika a spiritualita

Niekedy sa s inými ľuďmi dá len ťažko… V piatok a dnes som zažívala také “zaťažkávajúce situácie”. V piatok sme moderovali skupinu ľudí, ktorým sme mali pomôcť hľadať riešenia, pričom oni neboli ochotní nejaké riešenia hľadať… Bolo to naozaj ťažké: všetko bolo zle, nič sa nedalo a “mladá pani, vy nerozumiete tomu, ako my fungujeme”. Mladá pani, tak o 10 rokov staršia ako strýc, čo to vypotil, bola spočiatku ochotná – pýtala sa, pomáhala, snažila sa nasmerovať jeho pozornosť na konštruktívnu koľaj… a zakaždým prišlo “áno, ale”. 😕 Dnes? Áno, ale to potom nebude zajtra… Zajtra? Áno, ale to bude také ťažké… Vôbec nie? Áno, ale to potom ani neskúsime… Skúsiť? Áno, ale to by sme sa museli namáhať… A takto dokolečka-dokola.

Nuž, ale padla kosa na kameň… “Mladá pani” totiž kedysi koučovala nezamestnaných pri hľadaní práce a tam sa hodne naučila o tom, ako sa narába s “áno, ale”… To je totiž taká hra. Ja poviem problém. Ty mi navrhneš riešenie. Ja poviem “áno, ale” a poukážem na iný problém. Ty navrhneš riešenie… atď. Výsledok pre mňa? Stále sa pohybujem v roli Obete, ktorej sa nespravodlivo krivdí, a teba doháňam do zúrivosti, čo mi pôsobí tajné potešenie, pretože si prichodím lepší ako ty, pretože ťa tak krásne manipulujem… Istá forma energetického vampirizmu.

A tak sa “mladá pani” nadýchla, vypočula si najbližšiu námietku a sladko sa spýtala: “Ako ešte vás môžem ja podporiť, aby ste našli riešenie?” Strýco znova začal vysvetľovať, ako je niečo ťažké a celkom inak, než to vidím ja, ale už som ho mala na udici – len čo skončil, znova som položila otázku. Tými istými slovami, aby bolo jasné. So slabým úsmevom, aby bolo jasné. Počkala som si na odpoveď a keď nijaká neprišla (lebo bolo jasné  😉 ), spokojne som sa vzdialila.

A strýco ešte chvíľu frfľal a potom začal hľadať riešenie.

🙂

No a dnes v jednej zo skupín nejaká dáma zaútočila na niekoho, kto doma má nejaké vtáky vo voliére, že to je neľudské pre tie vtáky. Bol to pre mňa nový uhol pohľadu, tak ma to zaujalo a urobila som úvahu, čo to pre mňa znamená – voľne podľa toho, že ja doma držím Mačičky a nepúšťam ich von (lebo veď susedia). Na to sa baba do mňa obula, že čo to má spoločné s mačkami, mačky nelietajú. Tak som odpovedala, že je zaujímavé, ako vychádza z predpokladu, že vtáky vo voliére nelietajú… a už sa to viezlo. Keď už nebolo o čom, tak aspoň napísala, že logika mojej argumentácie hodne zaostáva… lenže to som ja už bola dávno rozhodnutá. Uvedomila som si, že som sa nechala vtiahnuť do diskusie miesto toho, aby som diskusiu riadila.

Tak som jej napísala, že vidím, že má pripomienky ku každému, kto niečo hovorí, a že by sme to mohli obrátiť: Nech ona povie svoj názor a ja budem možno mať pripomienky k logike jej argumentácie.

🙂 Odvtedy ticho po pešine.

Takže poučenie z toho celého: Keď ty dávaš návrhy, vytváraš tým možnosť pre toho druhého namietať… Tak to treba otočiť a nechať jeho, nech niečo navrhuje – a potom to buď prijmeš, alebo budeš namietať ty.

🙂

Azda vám to pomôže, ak máte do činenia s takýmito nekooperatívnymi, ale hodne hlasnými ľuďmi.

Ale dnes som sa naučila aj o sebe a svojej nebezchybnosti slovom… Keď som tej babe napísala, že je zaujímavé, ako vychádza z predpokladu, že vtáky vo voliére nemôžu lietať, konštatovala som. Konštatovanie je výpoveď o tom druhom, doslova sprduňk, ventilovanie podráždenia. (Aj keď veľmi sofistikovane; to ja dokážem… 😛 ) Miesto konštatovania som sa mohla zachovať “v prípade pochybností v prospech obžalovaného” a jednoducho sa jej len spýtať, či vtáky vo voliére nemôžu lietať… Bola by som jej dala možnosť vycúvať zo situácie bez pohany.

Nuž, niekedy sa správam ako komunikačný barbar. A čo horšie – vôbec to neľutujem. 😉