Na webe som našla článok The Part You Can’t See od Jane Garapickovej. Akosi sa mi zapáčil:

Keď sa obzerám spätne na všetko, o čom som si myslela, že to viem, a ako tvrdo som sa snažila udržať si ľudí, ktorí mi nikdy neboli súdení, ktorí mi nikdy neboli schopní dať to, čo som potrebovala viac ako čokoľvek iné, môžem povedať len jedno:

Ďakujem. Za zlomené srdcia.

Za tých, čo o mňa nestáli.

Za tých, ktorých som nedokázala donútiť, aby ma milovali.

Za tých, pre ktorých som nebola nikdy dosť dobrá, nech som sa snažila, ako som len vládala.

Za každú jednu lekciu, ktorú som sa pri tom naučila a ktorá ma doviedla k tomu, kde som dnes.

Viete, o tom, ako nedostať niečo, po čom som nesmierne túžila, viem porozprávať nejeden príbeh. Väčšinou to bolo vo forme niekoho, o kom som si myslela, že bez neho neprežijem. Odkedy som bola malé dievčatko, snívala som o tom, ako sa vydám za svojho rozprávkového princa, za niekoho, kto mi naplní všetky moje sny a bude ma mať rád takú, aká som.

A priebežne som ho nachádzala – rozprávkového princa prezlečeného za obyčajného smrteľníka, a vrhla som sa do vzťahu s ním,ktorý mal všetky známky môjho “až kým nepomreli”. Až do okamihu, kedy sa dostavila realita a on sa prejavil ako človek a ja som sa prejavila ako nedokonalá a odrazu sa naše cesty rozišli.

Ibaže ja som nechcela. Nikdy som nechcela.

Naopak, bola som tá, čo sa snažila udržať vzťah tak dlho, až už nebolo čo udržiavať, tá, čo sa snažila nevzdávať. Bola som tá, čo verila, že láska prekoná všetko, že za lásku treba bojovať a že všetko je možné, ak veríte v silu lásky.

Ale bola som v tom sama.

Nechápala som, že láska nezdolá všetky prekážky, pokiaľ to nechcú obaja partneri. Nezistila som, že celé to bojovanie za lásku nesmie spočívať len na tebe. A neuvedomovala som si, že všetko je v láske možné len vtedy, ak obaja partneri robia konkrétne kroky, aby to dosiahli.

Možno sú to maličkosti, ale vytvorili základ pre to, čo som vtedy o láske vedela a považovala za “všetko”.

Myslela som si, že celkom presne viem, čo hľadám.

Mala som svoj zoznam. Vedela som, čo na mužovi je pre mňa dôležité. Vedela som, aký má byť.

A vedela som, aké úžasné to s ním bude.

A nemala som problém nachádzať ho. Presne to, čo som si myslela, že chcem. Všetko to, čo som si myslela, že potrebujem. Až som sa musela tým drsným spôsobom naučiť vzdať sa niekoho, kto nikdy nemohol byť všetkým tým, čo som len ja videla. Až kým som si nemusela priznať, že nemám predstavu o tom, čo vlastne je pre mňa dobré.

A v jednom z najtemnejších okamihov, čo som zažila, som to všetko nakoniec pustila k vode.

A z tohto miesta porážky, akceptovania seba samej v svojej plnej ľudskosti, som sa naučila dôverovať, že niekto alebo niečo väčšie ako ja možno vie lepšie ako ja.

Riskovala som a zmenila sa. Trúfla som si dôverovať neznámemu. Vybrala som si nie inú bytosť, ale samú seba, aby vyplnila to prázdne miesto vo mne.

A vtedy sa čosi začalo meniť.

Najprv som stretla seba – svoje skutočné ja. A potom som stretla jeho.

Bol iný ako moji obvyklí partneri. Dopĺňal ma.

Bol všetko to, čo som ja nebola. A všetko, čo som potrebovala. A keď sme sa obaja pomaly začali zoznamovať, zrodila sa láska nepodobná všetkému, čo som kedy zažila s inými mužmi.

Ten správny typ. Jediný, s ktorým stojí za to stráviť život. Taký, na ktorého sa oplatí čakať. Taký, ktorý je hoden každého zlomeného srdca, ktoré bolo potrebné na to, aby si sa dostala k nemu.

Môj postreh: Niekedy nás život musí postupne lámať, aby nás dostal do stavu, kedy prestávame Univerzu predpisovať, čo má robiť, čo si má myslieť, ako má vyzerať, čo nám má dávať a ako nesmie mať rado našich nepriateľov… Spoločenské programovanie, naše nadstavbové ego, je tak silno zakorenené, že sa dá zrušiť len po etapách. A tak si lámeme srdcia i pýchu a trpíme. Nie preto, že by to bolo potrebné – preto, že vieme lepšie ako Boh. 🙂