Vďačnosť každý deň

Dnes sa bude vymýšľať 🙂 , ak mám nahrať 5 vďačností… Za pokus to stojí.

Vďačná za sen, čo sa mi sníval. Síce už vôbec neviem, o čom bol, ale jedno si pamätám – bol dobrý… Také sa mi obvykle nesnívajú. Toto bol sen o tom, že som niečo zvládla, niečo sa mi podarilo a niekto ma podržal… 🙂 No, bolo na čase. Už som si myslela, že svet je len o bezmocnosti a strachu.

Vďačná za to, do akého stavu som sa dostala (dúfam, že nie len dočasne, ale mi to aj ostane): už ma pindy iných ľudí nerozčuľujú. Už ma len obveselí, keď mi niekto napíše “tento článok sa mi vôbec nepáči” A SÚČASNE presne ten istý článok lajkne. Myslím, že som prestala od sveta očakávať rozumné reakcie. Moja najnovšia mantra (ani nie týždeň stará) je “známka skutočnej inteligencie je schopnosť v hlave držať dve protichodné myšlienky súčasne“. Povedal niekto múdry; ja som si zapamätala len obsah. (To je ďalšia výskumná robota – sledujem, koľko ľudí pri novom nápade reaguje na nápad a koľko ľudí reaguje na to, “kto”. Nepáči sa mi nápad – zrýpem autora pod čiernu zem. 😉 Predpokladám, že to bude tiež nejaký sebaobranný mechanizmus.)

Vďačná za to, že som dnes ustála pokušenie a nevzala si liek, z ktorého som vždy high. Na tento typ problémov nemám nijaký iný, ale robila som experimenty tak dlho, až sa nervy ukľudnili a bolesť prestala sama od seba. 🙂 Na jedno oko smutná, že som sa nenadopovala a nezažila znova ten úžasný stav, na druhé oko extra veselá, že som sa … atď. 🙂 Tomu sa povie pacientská schizofrénia. Ste dvaja v jednom a s protichodným záujmom. Našťastie; totiž kým si to tí dvaja medzi sebou vykotkodákajú, často bolesť sama od seba prejde. 🙂

Vďačná za to, že som v noci spala sama, bez kožúškov. Už som to potrebovala. Človek ani nevie, ako ho počas spánku vyrušujú tým skákaním po posteli a blokovaním nôh a pchaním zvedavých fúzikov do mojej nosnej dierky 😛 ), kým si raz nepospí bez nich… Po piatich hodinách spánku som bola oddýchnutejšia ako obvykle po ôsmich a potom som otvorila dvere a banda mi naskákala na posteľ a pochovala ma pod sebou. 🙂 Vďačná za to. Vďačná za každý jeden chĺpik, ktorý ráno vypľúvam. 🙂 Nech to vydrží naveky. 🙂

Štyri vďačnosti… Čo by mohla byť tá piata? Viem, čo ňou nebude – Miminka sa ešte stále nenašla. Napriek tomu cítim, ako kedysi u Cice, že neodišla. Držím jej i susede palce. Je mi ľúto, keď vidím, ako susede chýba. 😦

Gabriel vraví, že sa schyľuje k novému písaniu. Som zvedavá, či vie, čo hovorí. 😉 (Obvykle vie. Ale nemusí to platiť vždy, ta ňe? 😉 ) Veci mi začínajú zapadať do seba a obraz sa mení. Vyštartovalo to tými kontroverznými článkami (druhý bude zajtra) a ja sa teraz nasilu držím v stave “bez stanoviska”. Som hrdá na seba, že to zvládam.

🙂 Som rada sebou. Asi by som nechcela byť nikým iným. Mám svoje silné stránky a mám svoje slabé stránky. Tie slabé mi nevadia, inak by som ich odstraňovala. Ale páči sa mi, ako ma ľudia väčšinou hodnotia práve podľa nich a pripadajú si o toľko nadradenejší/rozhľadenejší/lepší… a nemajú šajnu, že týmito očami to vyzerá trochu inak…

Som vďačná za to, že nie som oni, hoci v konečnom dôsledku som aj oni – ale ešte na tom leveli nie som a som vďačná práve za to. Človek sa najprv musí zmieriť sám so sebou, kým sa vzdá svojej predstavy o sebe ako oddelenej súčasti. A ako sa poznám, to “zmierovanie sa” mi zas až tak od ruky nepôjde – ja som taký ten nezábudlivo-neodpúšťavý typ… 😉 (Hoci… senilita stepuje za rohom.)

Myslím, že som nakoniec uhrala šesť vďačností, hoci počty do mojich silných stránok rozhodne nepatria. 😛