Práve som sa zasmiala. Vlastne nie, nezasmiala – rehocem sa v kuse už hodnú chvíľu. Prečítala som si článok (satiru) o tom, že vedci objavili na juhovýchode USA nový druh človeka – ľudské bytosti rezistentné voči faktom. Akákoľvek informácia/fakt sa na ceste do ich mozgu stratia. A čím väčším počtom faktov ich zahrniete, tým odolnejšími sa stávajú…

Je jedno, či pochopíte alebo nie, prečo som sa smiala pri tom článku… Ale asi pochopíte, keď poviem, že ešte zábavnejšia bola diskusia pod ním. Nejaká osoba sa ozvala, že ale článok je nepresný, pretože redukuje človeka len na jeho mozog a celkom zabúda na jeho spiritualitu… Výpoveď povedaná jasne a v najbližších 27 odstavcoch zopakovaná vzletne znejúcimi slovami.

Rehotala som sa dvojnásobne. A spomenula som si na Alan Parsons Project – pesničky, čo formovali môj svetonázor: “Many words are spoken when there´s nothing to say.” Príval formulácií zakrýva, že niet čo povedať. 🙂

A potom som sa rehotala do tretice nad inými komentujúcimi, ktorí pociťovali za potrebné danú osobu usmerniť a poukázať na jej logické lapsusy.

Toto zrkadlo sedelo. 😉

Obrázok: “Kamaráť sa s hlupákmi – cíť sa non-stop ako génius.”