Dnešná vďačnosť bude podvyživená – zasa sa nič nedialo, veci bežali “es júžual”. Vlastne, za toto by sa oplatilo byť vďačný – že veci boli ako inokedy. Nepokazila sa telka (hoci na tom pracuje a Vianoc sa už asi nedožije), mala som vodu, plyn a elektrinu a Mačičky boli úžasné, prítulné a hravé. A k režimu “es júžual” patrí aj to, že som chorá, všetko ma bolí, neviem dobre dýchať… ale nič z toho sa oproti včerajšku nezhoršilo. (Akurát som zjedla posledný prášok proti boleniu hlavy a tak, či sa mi chce alebo nie, budem zajtra musieť vybehnúť do lekárne.)
Bojovala som s novými programami a síce natuho, ale nejako sa darilo. Len už som taká unavená, že by som si najradšej ľahla a zomrela. Dnes ráno ma z postele vyduril tiež až mechúr.
Dnes som si aj dvakrát porevala – vždy na filmoch. Musím sa spýtať, načo je plač vlastne dobrý. V každom prípade som zaregistrovala, že už viem plakať bez toho, aby som pritom bohovala. 😉 Len neviem, či je to posun k lepšiemu alebo horšiemu. Alebo senilita spôsobila, že som zabudla bohovať. 😉
Rozhodne som vďačná za to, že ma môj vlastný rozpad prestal desiť. Akosi dosiahli, že som sa s ním zmierila – a teraz sa ide rozpadávať. Nuž čo; zas jedna nová skúsenosť. 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor