Eprakone – ezoterika a spiritualita

Ľudia, to s tou telkou je začarované… V piatok sa blýskalo na časy. Bolo treba počkať do stredy. Dnes sme sa vybrali po digitálny dekodér. Najprv kolega volal, či tam nepôjdem sama, lebo je uťahaný… Zafňukala som, že potrebujem so sebou technicky zdatného človeka. Tak šiel so mnou. Mládenec si na nás nakoniec spomenul a dal nám dekodér – s káblom, ktorý mi je nanič, pretože je pre ten typ televízora, na ktorom by som dekodér nepotrebovala. Ale povedal mi, že ešte v pondelok poprenastavovali kanály, takže to budem mať už aj na analógovom signáli… To si myslel on a ja tiež, ale len do okamihu, kedy som to skontrolovala. Na analógu sa nezmenilo nič okrem toho, že ešte niektoré iné stanice zmizli. Tak som sa pokúsila začleniť dekodér do systému videí, DVD rekordérov a televízorov, ktorý mám doma. Nyšt. Obišla som video. Nyšt. Poprehadzovala som hadice od DVD rekordéra. Nyšt. Musela som obísť aj DVD rekordér a zapojiť to priamo na telku; odrazu sa to rozbehlo. Priložený návod bol však všetko iné, len nie používateľsky príjemný. Vysvetľoval technické funkcie pre technikov, ale nie pre blondínečky a nie typom “ak si chcete naladiť kanály, urobte to-a-to”. Tak sa blondínečka vykašľala na návod a začala celkom intuitívne ťukať semo-tamo. Po dvoch hodinách skúšania mám vyhľadané kanály, nastavenú správnu veľkosť obrazu… a mám ďalší problém: kanálov riná plť, ale zvuk nikde! 😦 Asi mám vyhodiť telku von oknom či čo. Nekonečný príbeh. Som taká deprimovaná, že sa mi už nič nechce. A spomínam si na Murphyho prvý zákon cyklistiky: Nech robíš, čo robíš, vždy je to do kopca a proti vetru. 😦

No dobre, ale teraz to, za čo som vďačná. Za to, že si chlapec na nás spomenul, že mal dekodér a že som ho dostala. Že na kábli naozaj sú tie stanice, ktoré som chcela – a dokonca navyše aj Kabel1! (Ešte tak ten zvuk, súdruhovia… 😕 ) Tak, to by sme mali dve vďačnosti… Že som mala v mrazáku pizzu a mala som na ňu chuť. 🙂 (Poznámka: dokúpiť pizzu. Už sme na dne.) Že som Mačičkám vyrobila obedík, že sa po ňom išli uplácať. 🙂 Štyri. Ešte jedna… Že som si spomenula, že mám na budúci týždeň vyšetrenie, a podarilo sa mi na poslednú chvíľu vybaviť termín u lekárky, aby mi vypísala žiadanku. Aj keď to bude spojené s obrovskou hubovou polievkou. Keď ma sestrička pucovala a pucovala, tak som jej bohorovne zahlásila, že teda nech ma objedná na hocikedy a nechajme tento termín vyšetrenia prepadnúť… a odrazu sa všetko dalo! Niekedy si myslím, že by bolo pre mňa bývalo milosrdnejšie, keby ma bola tá rakovina skosila.

A jedna vďačnosť navyše: že sa kolega obetoval a šiel so mnou. Keď už sme tam boli, tak viem, že sama by som to nebola našla. (=Medzitým sa presťahovali.)

Vlastne šesť vďačností na jeden deň je dosť dobrá bilancia. (=Siedma vďačnosť.)

A zajtra sa pokračuje v riešení problému “televízor”. Nakoniec to skončí tým, že si kúpim digitálny a bude. 😕

P.S.: A ešte za jednu vec som vďačná. Ako nás tam vybavovali s tým káblom, tak vedľa sedel nejaký dedko a bol z toho ešte sprostejší ako ja.  😀 Neverila som, že niečo také existuje. Borecborecborec. 😛