Dnes sa mi stala krásna vecička: sedela som v kancelárii za zatvorenými dverami (do kancelárie Mačičky nepúšťam) a počula som, ako za dverami Ryšík rozčúlene hudie. Potrebovala som vyjsť, tak som sa šla pozrieť. Sedel pod dverami, v papuľke belasú plyšovú myšku, a volal ma. Keď som sa k nemu zohla, vložil mi myšku do dlane a vkráčal do kancelárie. 🙂 Proste zaplatil mýto, aby mohol ďalej. 😀
Milujem tieto kožúšky. Neviem, ako dlho musel špekulovať, než toto vymyslel… ale zabralo to. 😀 Odvtedy som namäkko a on už bol v kancelárii niekoľkokrát. (Len ho vždy musím vyhodiť za dvere, lebo inak by som nič neurobila.)
Vďačná za to, že ruky vydržali a povysávala som aspoň chodbu a pol izby. Na viacej nestačilo, ale veď nejdem v noci umrieť. 😉 Vďačná za svoj samotársky život, v ktorom sa cítim nad očakávanie dobre. Vždy som sa bála, že to nezvládnem. 🙂 Nuž, zvládam. 🙂 A žijem si podľa seba, nemusím sa nikomu prispôsobovať a keď sa mi nechce, nerobím, keď sa i chce, robím do zbláznenia.
Vďačná za to, že som, aká som. 🙂 Tiež som nemyslela, že to niekedy poviem, ale akosi sa sama sebe začínam páčiť… Asi sa požiadam o ruku. 😉
Vďačná za Gabriela, s ktorým je sranda, a za svoju dobrú hlavu, ktorá večne prichádza s nejakými nápadmi. Vďačná za informácie, čo som dnes dostala, pretože mi umožňujú vidieť jedného hnusného ksichta v priaznivejšom svetle – a vďačná za to, že mi práve toto pôsobí radosť. 🙂
Myslím, že som prešla kus cesty. Uvidíme, koľko je ešte predo mnou. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor