Vitajte v mojom zaprášenom príbytku.

Našla som na fejsbúku, ale nepodarilo sa mi vyhrabať skutočný zdroj, pretože sa to prezdieľalo mailom a všetci to majú z nejakého mailu:

Dom sa stáva domovom, až keď môžete napísať “Milujem Ťa!” prstom na nábytok.

Utierajte prach len vtedy, keď už naozaj musíte 🙂

Trávievala som každý víkend 6 hodín upratovaním, aby v prípade, že niekto príde na návštevu, bolo všetko perfektné. Ale iba do tej doby, než som si jedného dňa uvedomila, že nikto nepríde, pretože všetci si niekde inde užívajú života. Takže teraz?

Keď ma niekto navštívi, nemusím vysvetľovať stav svojho domova. Všetkých viac zaujíma počuť o tom, čo som robila, keď som doma neupratovala a užívala si života niekde inde. Pokiaľ Vám to dosiaľ nedošlo, riaďte sa touto radou: Život je príliš krátky.

Užívajte si ho!

Utierajte prach len vtedy, keď už naozaj musíte …. nebolo by ale príjemnejšie nakresliť obrázok alebo napísať list ? Upiecť zákusok alebo tortu a olízať pritom lyžicu od krému alebo zasadiť kvet? Uvedomujete si rozdiel medzi ‘chcem’ a ‘musím’? Utierajte prach len vtedy, keď už naozaj musíte, ale veľa času Vám neostáva…

So všetkým vínom, ktoré je treba vypiť, riekami, ktoré je treba preplávať a horami, na ktoré je treba vyliezť, hudbou, ktorú je treba si popočúvať, knihami, ktoré je treba prečítať, s priateľmi, ktorých je treba si užiť a životom, ktorý je treba žiť ?

Utierajte prach len vtedy, keď už naozaj musíte, ale tam vonku je svet so slnkom pre Vaše oči, s vetrom vo Vašich vlasoch, popraškom snehu, dažďovou prehánkou. Tento deň sa už nevráti. Nikdy!

Utierajte prach len keď už naozaj musíte, ale majte na mysli, že príde staroba, a tá nebude láskavá… Keď odídete – a odísť Vy raz musíte – z Vás samých sa stane iba prach!

A pamätajte …. vrstva prachu na nábytku chráni drevo, ktoré je pod ním.

😀 Akosi sa mi darí odjakživa sa tohto pravidla držať. Veď sa za to aj hodne poklebetilo za mojím chrbtom… Keď zaujímavejšie ako moje myšlienky boli dečky na skrinkách (=nemám žiadne; tie dečky, nie tie skrinky! 👿 ) a poháre zoradené ako vojaci (moje šíky boli vojaci po krčmovom záťahu 😉 ). Najprv som sa tým trápila (lebo veď kto by nechcel, aby bol obľúbený u každého? 😛 ), ale ako postupovala moja artróza, naučila ma tešiť sa z toho, že sa hýbem a viem si urobiť kávičku a vyteperiť sa posedieť na slniečko – a na upratovanie a vysávanie a utieranie prachu sa bude musieť počkať dovtedy, kým nezačne fungovať aj zvyšok tela. Teda, aspoň tak, že dokáže makať. Lebo inak by som musela čakať naveky.

Naveky… také desivé slovo. 😉

P.S.: A keď už budete písať prstom odkazy do prachu (zjavne pre seba), tak dávajte pozor, čo tam napíšete – či kritiku (“zaprášené”), alebo radšej namaľujete smajlíka.