Dnes sa mi bude ťažko zhľadúvať, za čo som vďačná. Tá najmenšia drobnosť bol Lassinko, ktorý sa prišiel pritúliť a spal na mne a vrnel, ako som pozerala telku. Tá najväčšia bola uvedomenie si, že sa mi aktivoval systém vnútornej stimulácie endorfínov. Už som si to všimla pri depke i pri bolesti – aj keď som na tom zle, vnútorne sa vo mne rozleje po chvíľke taká pohoda, že mi je depka či bolesť celkom fuk. Neviem, čo to je, ale cíti sa to úžasne. A pomáha to vysávať, keď má človek len jednu funkčnú ruku a na nej funkčný len palec a ukazovák. 🙂 Bolesť som oslávila úsmevom od ucha k uchu a jedno poschodie som vyčistila. 😛 Žiaľ, prostredník som svetu otrčiť nedokázala ani jeden, ale veď aj zajtra je deň… 😉