Dnešnú tému channelingu volil Gabriel. Najprv som myslela, že to nijako nesúvisí so mnou, no nakoniec som zistila, že som nemala až tak pravdu:

CAKANIE

ZOTRVAVANIE V TICHU JE PRE VAS ODSTRASUJUCE
NEISTOTA VAS DESI
HLADATE ISTOTY, ABY STE SA CITILI LEPSIE
PRETO ZAUJIMATE STANOVISKA A LIECITE NEISTOTU FALOSNYMI PRAVDAMI

Súvisí táto téma nejako s mojimi dnešnými zážitkami?

🙂 Nie. Z tohto si už pomerne vonku. To, čo si zažila ty, bola neschopnosť pochopiť vlastné obmedzenia.

Neschopnosť alebo neochota?

Ono to súvisí s tým strachom. Keď niekomu ukážeš šíry svet, ktorý ale neobsahuje nijaké istoty, vždy urobí jedno – stiahne sa a kŕčovito sa pridŕža tej jednej oblasti, ktorú má ako-tak zmapovanú. Už si urobil názor a robil ho z toho, čo pozná. Všetko ostatné je príliš desivé, tak sa toho názoru bude držať, aj keby vedel, že to nie je správne. Nemôžeš človeku ukázať priepasť a povedať „skoč“, ak neverí, že ho zachytíš.

Alebo ak mu to nie je jedno.

🙂 A tu sa dostávame presne k tomu, kvôli čomu si sa tak nahnevala – mala si pocit, že ťa tlačíme a ak neposlúchneš, že ti urobíme zle. Vtedy som sa ťa spýtal, či toto je jediné, čo poznáš… ale už si bola celkom vystresovaná a nedalo sa ti cúvnuť z pozície. Šiel som na teba príliš rýchlo. Ukázal som ti Veľkú Neznámu a ty si spanikárila a zaťala si sa. Takže to nie je len o iných, ale aj o tebe.

Vidíš… takto som to nevnímala.

Niekedy musím okľukou, ak chcem, aby si niečo pochopila. Dúfam, že sa tej okľuke v duchu ospravedlníš za to, že si ju posudzovala. 🙂

🙂 Oki, ospravedlňujem sa.

Je to naozaj to isté čo u teba – náhla neznáma, ohrozenie, pretože máš pocit, že zoči-voči neznámemu strácaš kontrolu. A tak sa zasekneš a odmietneš opustiť pozíciu, o ktorej po celý čas dobre vieš, že je hlúpa.

🙂 Tak ja ti ďakujem.

🙂 Nehovorím ti žiadnu novinku. Veď preto si mi nešla po krku, lebo si dobre vedela, že robíš hlúposť. Preto si neprerušila komunikáciu. A preto si chcela hovoriť s Gaiou a nie so mnou. Keď sa zasekneš v zlej pozícii, potrebuješ preniesť vinu na toho, kto ťa vydesil.

Ale čo nás desí? Len tá strata kontroly?

Nie, je toho veľa. Je tam aj strata tváre. Je tam poznanie, že nie si taká múdra, ako si si myslela. Desí ťa vždy tvoja vlastná zraniteľnosť – ale tá má mnoho tvárí.

V čom je problém?

V tom, že máte myseľ. A keď sa situácia zasekne, pretože je iná, ako ste si mysleli, alebo sa jednoducho nemôže ešte vyvinúť ďalej, začne pracovať váš mozog a robiť vám predstavy. A pretože ste vyľakaní z toho, že situácia stojí, vyrába mozog katastrofické scenáre. To, čo si ty dokázala za pol sekundy vymyslieť, by bolo na niekoľko hororov. A ani jeden sa nezakladal na tvojom vnímaní nás. Vedela si po celý čas, že je to priamo protirečivé proti tomu, ako nás poznáš – ale na okamih si sa stala otrokom svojej predstavivosti.

Zhmotňovala som?

🙂 Nie. Keď vymýšľaš horory a pritom súčasne cítiš, že je to hlúposť, chýba tvojej predstavivosti sila.

Počuj, keď sme písali, bolo tam niečo s energiou… Prišlo to ako obraz, nejako energia unikala, ale teraz neviem, kde to bolo.

Práve pri tej neistote. Ste bytosti hraníc, obmedzení, predelov. Neistota nemá hranice, obmedzenia a predely. Núti vás nejaké umelé začať vytvárať, pretože vaša pozornosť tečie vždy medzi predelmi. Tak ju dokážete usmerňovať. No a keď nemá predely, roztečie sa do priestoru a slabne. Máte pocit, že nedostávate vnemy… Vy ich dostávate, len sú už také slabé, že si ich nevšímate. Vníma ich už len tá mimohmotná zložka z vás – my.

To bolo to unikanie energie?

🙂 Presne. To je to, čo s vami neistota a čakanie robia. Oberajú vás o energiu. Aby ste tomu zabránili, budujete si umelé mantinely, pravdy a vysvetlenia. Nemá význam hnevať sa na niekoho, kto sa cíti ohrozený. A nemá význam hanbiť sa za to, že sa cítiš ohrozená. Chce to len nestratiť hlavu a nezačať robiť radikálne rezy.

Ako vyzerajú radikálne rezy?

Napríklad tak, že prerušíš kontakt, alebo nás dokonca zavrhneš a vytvoríš si proti nám obranu, aby sme sa k tebe nedostali za žiadnu cenu. Alebo tak, že zaujmeš stanovisko k osobe a poprieš ju. Alebo sa chytíš nejakej podivnej myšlienky a začneš ju hlásať a nie si ochotná ju spochybniť. Všetko, čo je jednoznačné a rozhodne a absolútne tak, zaváňa strachom z toho, že by to tak vôbec byť nemuselo.