Zasa sníček, tentokrát na míle vzdialený od tých hororov posledných dní…

Z nejakého dôvodu sme kupovali nový dom. Moji rodičia a ja, ale dávali sme pozor aj na to, aby v ňom bolo miesto pre Mačičky. Boli sme na obhliadke. Dom bol na kopci nad mestom, s úžasným výhľadom a prírodou naokolo a bol obrovský. Vovnútri bol nádherne robený, z tmavšieho dreva, ale mal toľko okien a vikierov, že vôbec nebol tmavý, len príjemne tienistý. Izieb mal ako malý zámoček – na viacerých úrovniach, plynule do seba prechádzajúcich, pohodlne a nádherne zariadených… Ísť domom bolo ako také malé dobrodružstvo a objavná cesta – za každým rohom sa otváral nový a nový úchvatný obraz. Viem, že som v kuse žasla a híkala od nadšenia.

Potom som začala objavovať nádherné zákutia aj sama, bez toho, aby ma tam niekto musel vodiť a ukazovať mi ich. Napríklad obrovské sklené plochy v streche, ktorými ste videli nebo nad hlavou, sklené bočné stany, cez ktoré ste videli prírodu… Bolo to príliš krásne, než aby to bola pravda.

Už sme boli celí nadšení a rozhodnutí, že dom berieme, keď tu vo mne začal hlodať červík praktickej pochybnosti. To bude odhadzovania snehu! A keď v zime namrzne a my na kopci, ako sa dostaneme nahor i nadol? (Poznám; tri roky sme takto bývali a v zime som do roboty chodila niektoré dni po zadku. 😕 ) A cesta k domu je dlhá a nikde nič – ako budem nakupovať, keď nemám auto a nešoférujem? A kde vôbec sú nablízku obchody?

Jabĺčko začínalo byť červivé.

A tak sme z tej nádhery vyšli pred dom a odrazu – príjazdová cesta k domu bola síce štrková a cez les, ale kratučká a potom tam bola vyasfaltovaná široká sídlištná cesta, takže dom vyzeral ako na samote, ale bol vlastne uprostred sídliska; keď sme vyšli na tú cestu, okolité paneláky mali všade dole obchody a služby, takže to bolo perfektne vybavené; susedné ulice viedli k nejakému supermarketu; bola tam doprava, autobusová zastávka takmer pri našej odbočke; všetko príjemné, zaliate slnkom a nové, čisté a útulné…

🙂 Berieme.

P.S.: A nepýtajte sa ma, čo to znamená. Na význam si budem musieť ešte počkať, ale veď sa ho raz dozviem. 🙂 Alebo aj nie. A čo na tom záleží, keď obraz budúcnosti je taký príjemný…

P.S.2: (Ale bazén budeme musieť dostavať. V každom jabĺčku je aspoň miničervík. 😛 )

P.S.3: ( 🙂 Alebo aj nie a keby som domom prešla teraz ešte raz, tak za ním ten bazén niekde objavím. 😉 )

P.S.4: O peniazoch v celom sne ani zmienka. Bolo akosi “samozrejmé”, že sú. 😛

P.S.5: Chceeeeeem! 😀 😀 😀