Keď ťa ľudia “diagnostikujú”

🙂 Môj častý a známy problém. Vždy sa z času na čas vyskytne niekto, kto mi začne hovoriť, aká som alebo čo chcem a čo nechcem. Spočiatku sa ma to dotýkalo a snažila som sa presviedčať, aká skutočne som – ale ak niekto príde s vopred nastaveným názorom na teba, nemáš šancu to vyargumentovať. Povieš “dobré ráno” a on to bude bude prekrúcať v svojej hlave tak dlho, až z toho vyrobí dôkaz, že si presne taký, ako to on tvrdí.

Proste sú ľudia, čo na tebe za žiadnu cenu nie sú ochotní nájsť niečo dobré. Neviem, prečo to tak je, ale jedno ezoterické pravidlo hovorí, že ťa kritizujú tí, čo si netrúfli alebo nedokázali byť presne takí ako ty – hoci by takí radi boli…

A ešte jeden postreh pre naše vnímanie iných a to, ako iní vnímajú nás – druhého človeka nedokážeš nikdy postihnúť v jeho komplexnosti. Hoci si myslíš, že si postihol… Hoci si pevne presvedčený, že si postihol… Je to tým, že vždy vnímame len povrch a prejavy, ale nevieme nič o tom, ako to vnútri vrie, aké zážitky daný človek mal, aké nádeje a aké sklamania ho tvoria, kde sú nastavené jeho hodnoty.

Takže až sa nabudúce pristihneme pri tom, že ideme niekomu povedať “ty si taký negativista”, zastavme sa a preformulujme to na vec nášho vnímania: “vnímam ťa ako veľmi často negatívneho”. Už to “veľmi často” je diskutabilné, ale táto druhá verzia aspoň vytvára šancu rozprávať sa o našom vnímaní a nerobí z toho druhého odpad.

Ovšem… neviem-neviem, čo urobím s prípadmi “ty si také hovado…” 😛

Rate this:

29 odpovedí na na “Keď ťa ľudia “diagnostikujú””

matrioshka

27. júna 2015

No predsa vnimam ta velmi casto ako take hovado 😀

Páči sa miLiked by 1 person

Odpovedať

Sun Belangelo

27. júna 2015

A keď je to FURT?

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. matrioshka
  
  27. júna 2015
  
  Potom ho treba urychlene aspon raz vnimat vtedy ked spi, aby clovek mohol s cistym svedomim ze neklame pouzit to velmi casto a nemusel pouzit furt 😀
  
  Páči sa miLiked by 1 person
2. mimkamydlova
  
  27. júna 2015
  
  Ja by som povedala, že to nie človek, ale jeho názory a presvedčenia sú také a onaké. Len tie dve zložky sú k sebe tak tesne priľnuté, až ich je ťažko rozoznať, až ho s tým napr. hovadom 😀 stotožňujeme. Alebo sa s ním stotožňuje on sám.
  
  Čo prakticky: viem o človeku, že je svetlo, energia, bezproblémovosť… na druhej strane musím reagovať na jeho vypovedané názory, vonkajšie správanie, všímam si psychiku atď, teda aj tú komplikovanú čiastku, s ktorou jednám tak, ako považujem za vhodné. Napr. ak považujem za funkčnú vyhrážku, vďaka ktorej sa vzdiali z môjho poľa, tak ju použijem. Alebo ak podľa mojich doterajších znalostí a pocitu by bolo lepšie ignorovať, ignorujem. Na neposlušné deti platí naplácať po zadku. Na výtržnícku menšinu zavolať mestskú políciu (skúsenosť spred polhodiny 😀 ). Alebo ak cítim, že by som sa človeku mohla viac otvoriť, pretože aj on sa snaží byť otvoreným a ochotným meniť svoje názory, tak urobím zas to. Neviem, život je strašne konkrétny, tak používam vlastné príklady a sama sa na ich štylizovaní učím. 🙂
  
  Páči sa miLiked by 1 person

mimkamydlova

28. júna 2015

Ešte k prvému odstavcu mi niečo napadlo, o čo by som sa chcela podeliť.

Predtým som na istého človeka (vlastne na viacero) reagovala takpovediac zbytočne – z rôznych dôvodov, napr. vyhovieť predstave, akú o mne má… a tým som išla viac proti sebe (v konečnom dôsledku čím viac idem proti sebe, tým viac idem aj proti ostatným). Teda názory druhých sa ma dosť dotýkali, bola som vo veľkej miere vzťahovačná a snažila som sa presviedčať. Ako inak, márne (s občasnými úspechmi, ak sa teda nainfikovanie názorom dá nazvať úspechom).
Ale to, na čo chcem upozorniť je, že tým, ako prestávam reagovať na známeho blbé vtípky, politické názory, klebety….. a poviem skutočne len to, čo povedať chcem a kladiem otázky nie z hraného záujmu, ale zo skutočného, ako by som si uvedomovala, že to, čo hovorí, nie je on (ten základ)= je to AJ on, lebo si TO PRIVLASTNIL. A hoci to teraz navonok z mojej strany môže vyzerať ako ochladnutý vzťah voči nemu (už tak vášnivo nedebatujem), v skutočnosti mám toho človeka radšej (akceptujem ho širšie aj s tými “nad-bytočnými”, “nepríjemnými” zložkami) a myslím, že aj lepšie volím slová, ktoré sú moje vlastné.
Taký malý osobný zázrak. 🙂

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

matrioshka

28. júna 2015

No ja to chapem tak, ze uz ked idem s niekym do konverzacie ho do dost velkej miery akceptujem. Ak je niekto alebo nieco co absolutne nemozem prijat, nielen ze s nim nebudem debatovat, ale urcite prejdem na druhu stranu ulice.

Páči sa miLiked by 1 person

Odpovedať
1. mimkamydlova
  
  28. júna 2015
  
  Je to člen rodiny s ktorým bývam, takže obísť ho nebude riešenie. (Rovnako ako vo veľa ďalších prípadoch, ani s komisiou na skúške sa mi nechce debatovať, ani s namosúrenou predavačkou, od ktorej však nutne potrebujem tovar…). Navyše, práve o to mi ide chápať toho človeka a celkovo ľudí skôr ako niečo, čo je milovania-hodné, než niečo, čo treba na základe identifikácie obísť. Ako samozrejme, keď mám príležitosť vybrať si medzi hundrošom a inšpirátorom – kto so mnou presedí celý deň v izbe, tak voľba je jasná. To však neznamená, že mám toho hundroša menej rada (čo je pre mňa veľký objav), len mi menej vyhovujú jeho názory, záujmy, postupy pri riešení,… no moju lásku si zaslúži rovnako tak. A o to mi tu ide. 🙂
  
  A áno, myslím, že to začalo akceptáciou. Od seba -> až k iným. Najprv som si dovolila urobiť niečo pre seba – pozrieť sa tvárou v tvár tomu, čo mi je vlastne také nepríjemné, mnou potláčané a trpené, čomu sa vzpieram. Neskôr, keď sa to objavilo, som na to reagovala inak, vedomejšie. A postupne som si odpúšťala, aj tú moju nedôveru v seba (a presvedčenie, že iní vedia lepšie). Teraz už viem, že to, čo iný povie, na čom sa smeje, vypovedá o jeho myšlienkach, hodnotách… nie o mojich. A to ma oslobodzuje nebrať si to osobne. A tiež to nezasahuje do mojej akceptácie, aj keď som priamo vystavená konverzácii, alebo do nej vedome vstúpim. Keď je človek “imúnny”, nemusí sa tomu vyhýbať, je spokojný s tým, čo má, nech je to čokoľvek. Aj keď zatiaľ ešte neviem, či sa za nejakou hranicou tá imunita nenaruší. Snáď nie, držte prsty. 😉
  
  Páči sa miPáči sa mi
2. matrioshka
  
  28. júna 2015
  
  vravim ak je nieco “neakceptovatelne”. To ze je niekto namosureny je v mojom vnimani od neakceptovatelneho na mile daleko. Predstav si “neakceptovatelne”. Nieco, co v nijakom pripade nedokazes akceptovat. Realne. Nie nieco, o com si myslis ze druhy nedokaze akceptovat, ale ty hej. Som presvedcena ze aj ty vies najst realny vyznam slova “neakceptovatelne” 🙂
  
  Páči sa miPáči sa mi
3. Jool
  
  28. júna 2015
  
  …napr. v mojom prípade toto nefunguje. Keď sa pokúsim “dostať na druhú stranu ulice”, vytvorí sa často z okolitého priestoru a udalostí taký zvláštny lievik, ktorý ma doslova vtiahne do situácie, kde sa o seba musíme obtrieť a tej konfrontácii sa jednoducho nevyhnem. Neviem na čo je to dobré, ale už som si ako tak zvykol. Možno je to práve o tej akceptácii, u mňa asi aj o trpezlivosti, snáď sa to časom ukáže.
  
  Páči sa miPáči sa mi
4. matrioshka
  
  28. júna 2015
  
  mmm, haluz, mne sa zda ze toto mam celkom zmaknute, inak to je asi aj jedina co zatial viem urobit v sne, to som asi aj tak nejak vzdy vedela, ked sa to blizi k neakceptovatelnemu, viem to presmerovat.
  
  Páči sa miPáči sa mi

mimkamydlova

28. júna 2015

Ale veď za neakceptovateľné si môže vziať človek do hlavy čokoľvek. Len ja to radšej nazývam nepríjemné. Ak by to malo byť neakceptovateľné pre mňa, znamená to, že sa tomu priečim, že to nedokážem akceptovať. A čo mám z toho? Keď nájdem na sebe pavúka, tak radšej ho označím za neakceptovateľné a ostanem stáť v kŕči, až kým nepríde pomoc, alebo ho označím ako nepríjemnú malú záležitosť, ktorú ľahko odstránim? Slová si vymýšľajú ľudia a ľudia im aj dávajú význam. Niektorým sa odmietam venovať, lebo pre mňa majú nefunkčný a zbytočne zamotávajúci význam.

Ale tak keď mám dať niečo, čo mi nie je vôbec príjemné, tak dajme tomu slizké správanie starého deda v krčme… mne len ide o to, že neodsúdim celého človeka, na základe vonkajších prejavov. Súd ho môže odsúdiť do väzenia, ja ho môžem na vonkajšok odsúdiť tým, že mu pľuvnem do piva a poviem pár smelých slov, po ktorých ho prejde chuť sa baviť, odsúdim tak chlípne správanie voči mladej žene, ale VNÚTRI ho neodsúdim, lebo viem, že nie je “to na povrchu”. Jednoducho vedieť o tom, že človek je aj niečo iné/za človekom je niečo iné, čo nevidíme, je pre mňa dôležité a vytvára potrebnú dôveru v svet, v seba…

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

matrioshka

28. júna 2015

ved ja ti nevravim co konkretne ma byt obsahom pre neakceptovatelne. Medzi neprijemnym a neakceptovatelnym je velky rozdiel. Ale ak tvrdis ze pre teba neexistuje nic co by sa dalo oznacit za pre teba neakceptovatelne, nanajvys existuju veci, ktore sa daju oznacit za neprijemne, tak to ja ti neverim. Pre mna to potom znamena tolko ze neakceptovatelnemu sa vyhybas az natolko ze sa s tym nechces stretnut ani len v predstave. Tak to citam ja.

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. matrioshka
  
  28. júna 2015
  
  a mozno to nie je zla strategia, to ja zas neviem posudit, mne sa to sice nezda, ale ty vies ci ti to funguje. Ja by som to nerobila prave preto co popisuje Jool, ak je nieco s cim sa nechcem stretnut ani v predstave, cize nechcem o tom ani vediet, tak myslim, ze tym skor by mi to prislo do cesty. Ak prevezmem na seba to rozhodnutie, ze nie, dakujem, toto si fakt neprosim, aj so vsetkymi nevyhodami, ktore z tohoto (ako vlastne z kazdeho) rozhodnutia vyplyvaju, zda sa mi za je to akosik vybavene. Tak to nejak u mna funguje.
  
  Páči sa miPáči sa mi
matrioshka

29. júna 2015

A este jedna vec. Co sa tyka toho “vo vnutri odsudit-vo vnutri neodsudit”….na to abz som sa podujala co i len niekoho vo vnutri sudit (ci uz s vysledkom vinny ci nevinny 😉 ) to uz ho musim zacat aspon trochu akceptovat. Ak je to niekto, kto je pre mna neakceptovatelny, tam jednoducho ani ziadne sudenie, jednoducho nic ine len obist. Cim neakceptovatelnejsie, tym vacsim oblukom.

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

mimkamydlova

29. júna 2015

Teraz nerozumiem. Kde som písala niečo o tom, že sa vyhýbam? Veď som dala práve príklady na to, ako by som také prípady riešila. Fajn, chcete extrémne príklady? Predstavujem si teroristický útok, áno, je to skutočne veľmi veľmi nepríjemné, vidím nálet a ako sa to rúti na náš dom, myslím na malých súrodencov a na to, že sa nám už idú skončiť životy, ešte posledné chvíle by som snáď rozmýšľala, ako situáciu zachrániť, kam ujsť, neviem, panikárila by som, plakala, bojovala koľko len vládzem, veď ide o život. Alebo páli ma oheň. To je odporná a strašne veľká bolesť. Predstavujem si, ako mám byť upálená. Snáď zamdliem čím skôr, nech nemusím dlho znášať tú bolesť. Mohla by som to označiť za neakceptovateľné, priečiť sa tomu, ale väčší osoh vidím v hľadaní východiska (napríklad pokúsiť sa ujsť z takýchto podmienok). Na druhej strane netvrdím, že dohnaná do takýchto extrémov sa moja imúnnosť neprelomí do zúfalstva, to ešte nemám vyskúšané. Ale v nervovo vypätých situáciách zvyknem reagovať rýchlo a v prospech života.

A viem, že to nie je len o predstavách, postaviť sa niečomu v reálnom živote je častokrát inak ako v predstavách. No ale svoje som si povedala. Ak to nikomu nič nedalo, v pohode, ak dalo, budem rada. Mne takéto rozhovory vždy niečo dajú. 🙂

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

matrioshka

29. júna 2015

a preco mi zrazu vykas?ved my dve sa bavime. nuz ano ak je nieco neakceptovatelne, je to vzdy vyjadrenie osobnej hranice, cize vzdy pojde o extrem. Ty si doteraz davala priklady toho neprijemneho (pavuky, namosurenost, chlipne reci). Ja som to nemyslela tak ze si teraz mas vyvolavat tie strasidelne predstavy, skor ide o to ze vies ze existuju veci, ktore by si v ziadnom pripade nemohla akceptovat. A ako inak by si hladala vychodisko ako tak ze toto co sa ti ponuka jednoznacne odmietnes? Proste aspon kym sa to da, tak ziadne “snad” ale jednoznacne “nie”. Je to nejak problematicke, myslis? Ci ako?

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. mimkamydlova
  
  30. júna 2015
  
  Pardón, ak som v tom komentári do toho zatiahla Joola (nevykala som), síce ak by sme už mali byť takí korektní, tak neviem o tom, že by som sa k vám/tebe vyjadrovala niekde osobne, tak prečo to “zrazu”.
  
  Ale k veci. Ako ja viem, čo všetko nedokážem akceptovať? To predsa zistím, až v tej situácii budem, nie? Z môjho pohodlíčka práve teraz sa javí všetko akceptovateľné – ak to nazvem neakceptovateľné, tak si tým staviam hranicu už teraz. Ale čo ak to v danej chvíli dokážem prekonať?
  
  Kompromis k tomuto mi príde, len ak myslíme pod tým každá niečo iné. Ja pod tým momentálne myslím (hraničné) situácie. Ty (ak teda môžem tykať) pod tým možno myslíš (hranične nepríjemných) ľudí, ktorých si označíš ako neakceptovateľných. Lenže k ľuďom som sa už vyjadrovala dosť obšírne vyššie. A všimla som si, že od pôvodných ľudí, o ktorých je aj článok, sme odbočili k situáciám. Týmto chcem poopraviť tú “imunitu” v predošlom komentári, lebo nebola použitá v správnom kontexte, myslím ju k ľuďom, nie k situáciám. (Keď sa ponáhľam, niekedy nepoviem celkom presne to, čo chcem.) Situácie nedokážem predvídať, a teda aká tu imunita voči niečomu, čo nepoznám. Ale základ človeka nie je niečo, čoho sa netreba báť, čo obchádzať, pred čím sa chrániť. “Imunita” tu je myslená tak, že aj keď som priamo konfrontovaná s vonkajšími prejavmi človeka, tým, že som si vedomá (a že to nie je ani tak o vedomí, to už vieme sami od seba podľa mňa) jeho neškodného základu, cítim to celé inak, dokážem sa k tomu postaviť inak, a je to teda vlastne imunita voči jeho identifikácii (=nestotožňovať napríklad s tým, čo povie – to môže byť naučená reč, autopilot, prebrané presvedčenia…). Je to prinajmenšom užitočná zručnosť. Vlastne by som to mohla nazvať aj druhom obrany, mágiou ;), kedy vytvorím priestor, ktorý by tam za iných okolností nevznikol. Problém vidím len v tom, že neustále treba reagovať práve na vonkajšie prejavy, a čomu často dodávame energiu… Však vieme.
  
  Tiež som sa dlhšie zadívala na túto vetu: “A ako inak by si hladala vychodisko ako tak ze toto co sa ti ponuka jednoznacne odmietnes?”. To, že niečo odmietnem, neznamená, že neakceptujem, že to JE. Myslím, že toto je ťažisko, na ktorom sa naťahujeme, pretože každá to vlastne myslí inak.
  
  Páči sa miPáči sa mi
2. matrioshka
  
  30. júna 2015
  
  Aha, nuz tak tomu sa ja nerozumiem, dake je to prilis komplikovane na mna. Ja to berem ako normalnu vec ako chleba s mastou, ze je nieco co proste odmietam, ci je to uz clovek alebo situacia. a sak nic, nemusim vsetkemu rozumiet.
  
  Páči sa miPáči sa mi
3. matrioshka
  
  30. júna 2015
  
  este ti dam za mna priklad, aby si chapala ze pre mna neakceptovatelnost vobec nemusi suvisiet s neprijemnostou. Napriklad je pre mna neakceptovatelny clovek, ktory vyhlasuje ze Hitler bol super chlap a mali by sme obnovit jeho skvele myslienky. Tento clovek moze byt mily a usmievavy, dokonca uplne prijemny, ale ak ma taketo nazory, je pre mna natolko neakceptovatelny, ze ma absolutne nezaujima ani jeho vnutro, ani jeho vonkajsok, proste zaujima len do tej miery, ze pre mna predstavuje cerveny krizik co oznacuje nieco co proste neakceptujem. Len vymedzuje hranicu. Za hranice nechodim. Mam ich postavene dostatocne daleko, aby mi priestor, ktory som si vymedzila, stacil. Ak mam byt k sebe uprimna, zrusenie hranic by bolo len fiktivne, tak preco ich nemat jasne oznacene? Netvrdim ze vecne a nemenne, kludne posuvatelne akymkolvek smerom, ale pritomne.
  
  Páči sa miLiked by 1 person

mimkamydlova

2. júla 2015

oprava predošlého komentára – základ človeka nie je niečo, čoho sa treba* báť (dúfam, že tento preklep to tak veľmi neskomplikoval)

Vidím, že sa stále nechápeme. Ja som za to, že je v pohode mať hranice. Nech si má kto chce, aké chce. Takisto mám hranice – na názory, presvedčenia…, ktoré mi nesedia (aj keď názory sú v mojom ponímaní niečo neexistujúce, čo sa tvári ako existujúce, len keď tomu dodám energiu). Ja tvoj systém chápem tak, že za tvoju hranicu neprejde celý človek, ktorý má určitý názor, čiže celého človeka neprijímaš na základe názoru, či presvedčenia, možno vrodeného temperamentu atď. Teraz poviem za seba – ak neprijímam človeka, neprijímam tým istým spôsobom seba.

Ako to riešim: neprepustím ten názor k sebe (=nedotýka sa ma), no keďže sa mi napríklad nechce počúvať tie reči do večera, mám predsa možnosť baviť sa namiesto neho s niekym inšpirujúcim, tak si poriešim, aby už ku mne neprehováral. Napríklad odídem z konverzácie, zablokujem si ho na facebooku, ignorujem,… Taktiež v tomto prípade – chlapíkov profašistický názor ma odradil od rozhovoru, pretože môžem očakávať podobné názory, násilie, čo ja viem čo všetko môže byť pod tým skryté, k čomu sa ja nemienim ani priblížiť (ak to samozrejme nemyslel ako čierny humor). A tak sa pýtam – skutočne nesúvisí tá tvoja “neakceptovateľnosť” s nepríjemnosťou? Nie je za tou neakceptovateľnosťou predzvesť nepríjemnosti? Čo by už z toho iné plynulo, pre čo si ho nepripustím k telu?
Toho človeka navonok odmietnem (to je to, čo môžem robiť), a zároveň som s ním vnútorne zmierená. Chápem, že to môže vyzerať trochu zložito, ale keď použijem iba
• prijímať=cielene uvítať (vybrať)
• neprijímať=cielene odmietnuť (zavrhnúť), nepríde mi to kompletné. Mám ešte jeden balík po ruke:
• prijímať aj ako vyrovnávať sa s tým, čo je (čo nezmením = že existujú aj takí a takí ľudia, vysoká nezamestnanosť na Slovensku, búrka, čo mi pomočila prádlo…) V skratke prijať to, čo je, dôverovať tomu, čo sa deje.
• a neprijímať ako brániť si v niečom. Po logickej úvahe, práve v tom prijatí. :), spomaľovať univerzálnu energiu, ktorá nami tak či tak preteká.

Toľko k systému. Mala som rozpísaných asi desať textov o intuícii, až kým som nepochopila, že intuíciu do slov nevložím. Napríklad toto: “zrušenie hraníc by bolo fiktívne”, nemá s tým, čo označujem ako prirodzené, nič spoločné. Označila si za fiktívne niečo, čo vnímam ako prirodzené. Preto si myslím, že sa ďalej spolu nepohneme. Je to o osobnom posune, osobnom “zázraku”, ako som už na začiatku písala, takže tuto s objasňovaním končím. Tu sa musí každý pohnúť sám od seba. Možno tvoja intuícia ti radí ísť na to tak, ako na to ideš. Ja netuším ako je to u teba alebo niekoho iného, preto nemienim nikomu nič radiť, len som sa chcela podeliť s radosťou svojho nového veľkého poznania. G-night 🙂

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

Sun Belangelo

3. júla 2015

Zaujalo ma, že možno rôzne vnímame “neakceptovateľný” a “nepríjemný”. V mojom vnímaní “neakceptovateľný” znamená, že svet, v ktorom je to pravda, nie je svet, v ktorom by som chcela žiť – so všetkými dopadmi. Ak napr. pri vyhadzovaní pavúka z izby mu niekto “pre istotu” poláme nohy, aby sa nevrátil, je to pre mňa neakceptovateľný stav. Buď to ten človek urobil naposledy (= vysvetlím mu svoj postoj k tomu a načrtnem, čo sa bude diať, aby sa mohol rozhodovať), alebo nemá v mojom príbehu čo hľadať.

“Nepríjemný” pre mňa znamená, že mi to nie je milé, ale dokážem zaťať zuby a vydržať to, pretože daný človek (alebo situácia) má iné klady, o ktoré nechcem prísť.

Takže neakceptovateľnosť ako “predzvesť nepríjemnosti” je pre mňa tým pádom nelogické vyjadrenie, ale ty to zjavne vnímaš naopak, inak by si ho nepoužila.

Jednu vec nemám doriešenú. Píšeš “neakceptovaním iného neakceptujeme niečo v nás”. Na prvý pohľad mi to znie ako … (ježiš, ja dnes neviem po slovensky: nachvollziehbar, že to viem tiež tak nejako “precítiť”), ale na druhý pohľad mi prišli na rozum všetky tie “drama queens” a emocionálni upíri. Vycuciavať ľuďom energiu tým, že poviem hocičo, čo ich v danom okamihu rozhodí, len pre to, aby som ich rozhodila a prichodila si “nad nimi”, je pre mňa neakceptovateľné. Čo na sebe by som pri tejto neakceptovateľnosti mohla neznášať alebo neakceptovať?

Páči sa miLiked by 1 person

Odpovedať

mimkamydlova

3. júla 2015

No veď ten prvý prípad, ktorý popisujete:
“neakceptovateľný” = svet, v ktorom je to pravda, nie je svet, v ktorom by som chcela žiť,
mi v pohode zapadá do môjho
neprijímať=cielene odmietnuť (zavrhnúť). Napríklad aj preto, že to nie je to, v čom chcem žiť. A čo môžem cielene ovplyvniť.

Posledný prípad – “Vycuciavať energiu… neakceptovateľné.” Neexistuje samostatné vycuciavať, niekto to musí robiť. Ak to vnímam neakceptovateľné u seba, tak to jednoducho nerobím, alebo snažím sa korigovať. (Zároveň som s tým za okej, lebo už o tom viem a viem aký je cieľ=nevycuciavať iným ľuďom energiu. Už skoro akoby to nebolo. Zmierenie.) Ak
iný človek vycuciava energiu, neostáva mi, než zmieriť sa s tým, alebo sa tomu vzpierať – cítim to ako nesprávne, mám chuť to korigovať zaňho… Mne sa to javí tak, že keď mám takúto chúťku, je veľká pravdepodobnosť, že si niečo nedovoľujem, nedokážem to na sebe prijať (poučenie zo včera – http://boslaal.com/2015/07/02/co-nas-rozculuje-je-tu-pre-nas/ ). Čo sa týka toho, či ich vo svojom svete chcem alebo nie, vyberiem si nezdržiavať sa pri nich a basta (to je to, čo sa dá robiť).

Mimochodom, domnievam sa, že táto premena (obnovujúca sa schopnosť prijatia) u mňa súvisí s pootvorením srdcovej čakry, čo je fasa. :))

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

matrioshka

3. júla 2015

tak ked nechces aby ti niekto vycuciaval energiu (ja by som to radsej nahradila niecim konkretnejsim), respektive povedzme, kazdy mesiac len tak zo spasu stiahol z uctu 100 eur, respektive hocikolko kolko bude potrebovat… Nuz tak ked sa ty rozhodnes sa ze je to pre teba neakceptovatelne, takze jednoducho takuto moznost odstranis, tak to znamena, ze si nieco nechces dovolit? A co take?

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. mimkamydlova
  
  4. júla 2015
  
  Nie, zas spájaš dve u mňa odlišované veci. Je to pre mňa neakceptovateľné, že ma niekto okráda, mám tak nastavenú hranicu (= nepodporujem krádež, navyše to zasahuje do pohodlia môjho tela. Nie sú peniaze=nie je obživa, zato sú zbytočné problémy), a preto podniknem potrebné kroky na to, aby som túto záležitosť vyriešila. Napríklad to pôjdem nahlásiť, zablokujem konto. Ešte to nemusí znamenať žiadne “nedovoľovanie si”.
  
  Má to niečo dočinenia s mojím “nedovoľovaním si”, len ak si v niečom bránim, ak sa ma to osobne dotýka, dráždi, rozčuľuje, je v tom niečo viac, na čo jednoducho reagujem. Dajme tomu si hneď domyslím, že to je môj bývalý, ktorý chce zo mňa vycucať posledný cent. Alebo vybuchnem od hnevu, že tí mladí hackeri sa dnes dokážu nabúrať všade, robia si čo chcú a ja som taký chudák, technický antitalent, čo vždy len všetko pokazí. Alebo že: no jasné, to sa môže stať len mne! Mne sa furt niečo také deje, ja proste v živote nemám šťastie. A tak ďalej.
  
  Mimochodom, bližšie som sa pozrela na to svoje “nepríjemné”. Vyšlo mi z toho, že ľudské identifikácie, názory, správanie, činnosti ako napr. taká krádež sa u mňa skôr dá označiť za neakceptovateľné, pretože mám určitú hranicu, za ktorú ich nechcem pustiť, “nepríjemné” nie je ani v situáciách, pretože aj tá môže byť pre mňa neakceptovateľná v danej chvíli, ako napr. to upaľovanie ohňom, ale to “nepríjemné” označuje to, čo nedokážem -zatiaľ- akceptovať na sebe. Väčšinou to ani neviem pomenovať. Až to odhalím, zvyčajne (takmer akoby to už nebolo) nastáva proces samoliečenia, pretože už viem, k čomu spejem. K prijatiu. Preto sú aj ľudia ako takí (ako zem, strom, voda) u mňa prijateľní. Dôverujem v ich existenciu. Len to, čo sa na nich navrstvuje, mi už prijateľné byť nemusí. Tu začína môj osobný priestor. 🙂
  Ja viem, že som hore mala príklady aj na iné “nepríjemné”, ako pavúk, čo je na mne = malá nepríjemná záležitosť, ale toto je pre mňa ten kľúčovejší význam toho slova, ku ktorému som sa prekopala. Ono vedela som, že v niektorých prípadoch mi tá “neakceptovateľnosť” nesedí. Ako napr. pri tých situáciách, ktoré ešte len -môžu- nastať a ktorým -ešte len budem mať možnosť čeliť- a teda zaujať stanovisko, označiť za akceptovateľné, či neakceptovateľné práve v danej chvíli.
  
  Ženy, ďakujem, že mi tak schopne oponujete, sama by som na také čosi neprišla. 🙂
  
  Páči sa miPáči sa mi
2. Sun Belangelo
  
  4. júla 2015
  
  Ščiléjky sa ma to dotklo 😛 : Vyhľadala som si význam “oponovať” a dostala som: “odporovať niekomu, stavať sa proti niekomu, niečomu, nesúhlasiť s niekým, s niečím, protirečiť, byť v opozícii, najmä v diskusiách”, pričom opozícia = “1. opačné stanovisko, opačná mienka, odpor, nesúhlas” (je tam toho viac, ja len toto). Už to je príznační, že na Slovensku nesúhlasiť=nepriateľ, niekto, kto je proti tebe. Aké proti tebe? Snáď proti tvojmu názoru, ta ňe?. 😉 My ti ne”oponujeme”, len hovoríme/vysvetľujeme svoje odlišné uhly pohľadu. V mojom – obohacujeme realitu každej z nás o aspekty z reality niekoho iného. Učíme sa rozumieť tomu druhému. Všetky tri. 🙂 Nie je to o protikladoch, pretože ide len o opačnú mienku, teda názor, teda našu interpretáciu… 😀 Pánečku, ten Ruiz sa mi páči čoraz viac! 😆
  
  Nie je problém vidieť veci inak. Bol by dosť priekak, keby sme ich videli všetci rovnako, pretože potom by sme boli (všetci-1) zbytoční…
  
  Ale na druhej strane, ak je pre mňa videnie iného neakceptovateľné 😉 , nie je problém zaplesnúť pred ním dvere môjho príbehu. Nie odstrániť ho úplne z celého príbehu, ale z môjho ho vypoďkať trebárs aj kozmickou rýchlosťou. Keď Otcovi stojí za to, tak nech sa s ním prdúska Otec – ale nie cezo mňa. Myslím, že ma môžete premenovať na jednotku tolerancie a osvietenosti. 😛 Jedno Suníčko. 😉
  
  Páči sa miPáči sa mi
3. matrioshka
  
  4. júla 2015
  
  Hela, no v zasade tak nejak, aj ja to vidim s tym neakceptovanim, ale este s upozornenim, ze ak mi niekto pride do mojej zahrade robit daco co ja neakceptujem v prvom rade urobim vsetko preto, aby sa zo zahrady klidil on. Nebudem si koli tomu posuvat plot smerom blizsie k domu 🙂 A hoci mne na zahrade fakt vadi malokto, smola je ze moja zahrada siaha dost daleko. Aj ked by si mozno niekto myslel, ze tam to uz nemoze byt moje, tak aj to este furt je moje. Tak. 🙂
  
  Páči sa miPáči sa mi
4. matrioshka
  
  4. júla 2015
  
  A vlastne teraz tak aj zato toto riesim, ze v poslednej dobe, aspon u mna, ale co som sa bavila aj s inymi, zda sa mi ze dako viac domrzaju. Asi to je tym ze sa nejak uspornejsie pohybujem, vtedy zvyknu nepochopit uzemne clenenie. To je jak na party, kde je moc ludi, jak tancujes s tym ze furt striehnes aby si si s dakym nezavadzal, tak si furt zavadias. A jak zacnes tancovat bez ohladu na pripadne kolizie a ides si svoje, oni zrazu pochopia a nastane ukazkovy sulad 😀
  
  Páči sa miPáči sa mi

mimkamydlova

5. júla 2015

Jemináčku, myslím, že viem lepšie, ako som to slovo myslela a prečo som ho v takej forme použila. Lebo mi v tej chvíli prišlo najlepšie – krátke, ekonomické (bez toho NÁZOROVO), no v mojom ponímaní vyjadrujúce to, že máte iné názory, ktorý tu prezentujete. Inak sa k veci staviate a tak súhlasím, všetci sa obohacujeme. Nie, že musíte stáť proti mne. Ale dôkladne argumentujete svoje protinázory. Tak som to myslela. Ako vravím, význam slovu dodáva človek, nie definícia na wikipédii. S tou sa môže človek akurát stotožniť.

“byť v opozícii, najmä v diskusiách” nevylučuje, že sa snažíme spieť k vyriešeniu určitej problematiky, alebo aspoň minimálne poučiť seba, naučiť sa niečo od druhého – to mi sedí a s tým sa naozaj stotožňujem.

Uznávam, že niekedy je dobré si radšej pozrieť definíciu slova. Napríklad používateľ iného jazyka povie “noha” a ja sa dozviem, že to znamená “hoci”, a nie, že sa snaží hovoriť po slovensky a označiť končatinu tela. No niekedy je aj na také veci slovník prikrátky a cudzinec to mohol kľudne myslieť ako nejakú frazému, čo nemá dokonca ani s “hoci” nič spoločné. Takže ja by som sa pri prehovoroch ľudí na slovník nespoliehala.
Áno, my sme Slováci, a teda si v našom jazyku rozumieme trochu viac, no stále máme pre veci iné významy. Niekto si pod slovom Blanca predstaví bielu farbu, prípadne dievča neurčitej formy (lebo takú nepozná), niekto zas svoju známu. Ešte aj tak zjavne presné označenia ako vták či stolička nemusia (čo sa týka slovníka, o ktorý sa opierame) presne korešpondovať s realitou. Vták je v slovníku definovaný ako “operený stavovec so schopnosťou lietať”. Emu je tiež vták – a nelieta. Stolička – “ľahšie sedadlo s operadlom pre 1 osobu”. Myslím, že každý s nás už videl stoličku bez operadla. (http://slovniky.juls.savba.sk/, ak si to chcete skontrolovať)

Aj na tom, kde som graficky nezapísala čiarku a pre niekoho sa tým zmení význam vety, sa môžeme naťahovať, no ja som to v danej chvíli nedomýšľala, taký detail nebol pre mňa dôležitý, snažila som sa podať myšlienku, vyrieknuť rýchlo to, čo sa mi zdá podstatné. A nie domýšľať všetky dopady a ako to môže na iného pôsobiť. Rovnako som tak detailne nedomýšľala slovo “oponovať”. Síce pri texte mám viac času na dopilovanie-štylizáciu, ale aj tak neviem, čo ten druhý za tým uvidí (alebo bude hľadať), tak som to proste spontánne napísala, ako by som to povedala naživo (bez všetkých dopilovaní do “všeobecno-platnej dokonalosti”). Ktorá vlastne ani nie je dokonalá; je prispôsobiteľná vlastným potrebám. Koniec-koncov, ako všetko.

Ešte aj keď vidíme presne tú istú skutočnosť, vnímame ju inak. Z iného uhlu, inak máme zadefinované farby, inak vnímame to, že prší, hoci je to priam reprezentatívna “objektívna skutočnosť” a jedna z tých “najvšeobecnejších”. Preto sa v nej aj väčšinou zhodujeme.
Príklady, kedy sa v nej nemusíme zhodnúť: Jeden povie prší, iný si myslí, že už len pokropuje, u iného je to lejak. Ten istý dážď, ktorý vidia pred sebou.
Taký pes, ktorý je zvyknutý na nočné ostrekovače záhrady sa môže pri zmene bydliska zľaknúť, že z ktorého ostrekovača to zas strieka, a ono to vlastne prší. (Ale psov do toho radšej neťahajme, oni nevedia hovoriť. 😀 ) Tu by sa ešte dalo porovnávať dnešného človeka s človekom z dôb antických, ktorý bral dážď diametrálne odlišne – “bohovia zosielajú po dlhom suchu dar vody”, alebo pri búrke “bohovia sa hnevajú”… Nie ako prírodný meteorologický jav, ale ako chovanie sa bohov, reakcie na ľudské prečiny a vôľa bohov = ľudské interpretácie, plynúce z nedostatku informovanosti. A všetci sa v tom zhodovali, čiže všeobecne platná vec. Kto vie, koľko takých všeob. platných presvedčení ešte máme dnes. A nedovolíme si ich spochybňovať.

Ešte o jazyku: vidíme, že naše jazykové systémy, osobné “slovníky” nie sú dokonalé = naše myslenie nie je dokonalé. Nevie všetko presne označiť, lebo to označenie je len akýsi predpoklad toho, že to to je. Napríklad taký adaptér – “pomocný prístroj rozširujúci účinnosť hlavného prístroja, napr. v jemnej mechanike alebo rádiotechnike”. Pokazený adaptér (ktorý už nemá funkciu “rozširovať účinnosť hl. prístroja”) už nie je adaptér? Paradox, koniec rozprávky. Alebo taký chlieb – “zákl. pokrm pečený (v peci) z kysnutého cesta”. Pre mňa môže byť základný pokrm rožok alebo pizza. Pečený v peci? My ho pečieme v rúre. Dokonca som našla nekysnutý chlieb zo špaldovej múky. Tým pádom chlieb môže byť aj voda. 😀
Zároveň nám toto nedokonalé myslenie stačí. Je v poriadku si rozširovať slovník o prepracovanejšie definície, ale je zbytočné mať privysoké nároky na seba alebo iných, že dokážu obsiahnuť všetky pojmy, ktoré si aj tak druhá strana preloží po svojom.

Čo sa týka toho, že ak je pre mňa videnie iného neakceptovateľné, môžem za ním zaplesnúť dvere, súhlasím. (Zároveň je to videnie vždy nejako odlišné, na to treba brať ohľad.)

Matrioshka,
posnažím sa v skratke. Niekto mi vošiel na záhradu->porušil umelú hranicu na osobný priestor->hnevá ma to->idem to riešiť. To je to, čo môžem a automaticky idem robiť. Dôjsť k vyriešeniu, k východisku. Tu sa môžem zastaviť a všimnúť si, či ma hnevá narušenie mojej umelo vytvorenej hranice, napaprčuje sa ego, čiže ide o tzv. ego-hranicu (odteraz v mojom ponímaní) – čo môže a nemusí byť v poriadku, závisí to od viacerých faktorov, alebo sa hnevám tak, že REAGUJEM. Rozmýšľala som, ako nazvať toto reagovanie – je to ako ozývajúca sa bolesť, keď si rýpnem do rany… Preto som aj hore použila to slovné spojenie – samoliečiaci proces. Myslím, že ego je najcitlivejšie na narušenie svojej najbližšej hranice – vlastnej existencie.

Čo sa týka bezhraničnosti – ako akceptácie všetkých ľudí bez rozdielu, to je moja osobná lekcia, premena, ktorou sa nemusíte zapodievať. Ide o obnovenú dôveru v to, čo Boh stvoril a tvorí. A bude tvoriť. 😀

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

matrioshka

5. júla 2015

ja mam teraz dve veci. Preco si myslis ze ide o hranicu “umelo utvorenu” a preco ta napadlo ked niekto porusi hranicu, sposobi to zakonite hnev. To asi velmi zavisi akym sposobom ju porusi. Moze to sposobit okrem hnevu, cely rad inych pocitov, ziadne pocity, moze to sposobit aj smrt.

Páči sa miLiked by 1 person

Odpovedať