Dnes som mala deň plný príkorí. A tie príkoria, keď som sa na ne lepšie pozrela, boli objektívne, nie moja reakcia na situáciu. Proste padajúce mačacie škrabadlá, príchod nachcípaného kolegu, mačky v kuse pod nohami, vbiehajúce do skríň a do izieb, kde nemajú čo hľadať, pojašené správanie, ktoré mávajú raz za uhorský rok, kýchanie hore-dole, ako keby na nich zas liezla nádcha… to nebola moja reakcia, to boli jednoducho sťažujúce podmienky. Doviedli ma k tomu, že som sa v kuse rozčuľovala a hulákala som už i na toaletný papier na záchode, že prečo je tam, kam som ho položila… 👿

Poobede som si niečo zisťovala a nevedela som kineziologicky vyžmýkať jednoznačnú odpoveď, tak som šla na kyvadlo. A keď už som mala Gabriela na linke, spýtala som sa ho aj na tie príkoria. Zapríčinila som si ich sama? NIE Sú reálne? ANO Sú preto, že robím niečo zle? NIE

A tak som postupne z neho vytiahla komplikované vysvetlenie, ktoré si už doslova nepamätám. Niečo v tom zmysle, že senzácie u mňa ešte stále prekrývajú informácie (dĺžka kyvadlovania tejto vety: 20 minút; ja sa už fakt nesťažujem na netrpezlivosť 😕 ). A potom overujúce otázky a áno/nie. Výsledok? Keď sa nám v živote objavujú príležitosti (niečo sa dozvedieť, naučiť, dosiahnuť), často sa dostavia príkoria a odpútavajú našu pozornosť od toho, čo by sme mohli získať, a presmerovávajú ju na nepodstatné veci, nad ktorými potom peníme.

Tak som si vzdychla, že to som potom dnešný deň prehrala na plnej čiare. A okamžite a rezko prišla odpoveď: ANO.

😕

Nevadí. Nabudúce.

Takže až sa vám nabudúce začnú kopiť v živote príkoria, ktoré nie sú vaše interpretácie, ale objektívne skutočnosti, stojíte na prahu nejakej úžasnej príležitosti a niekomu/niečomu to prekáža natoľko, že urobí čokoľvek, len aby odpútalo vašu pozornosť iným smerom.

Nedovoľte to.