Dnes v noci sa mi snívalo – zapamätala som si až dva sny, pričom ten druhý bol taký… no, povedzme, že zvláštny…

Ale najprv prvý, než ho celkom zabudnem. Neviem, o čom bol dej, ale bola som tam so skupinou nejakých iných ľudí a jeden z nich nám zachránil život. Bol moja hviezda jasná, obdivovala som ho (volal sa nejako na D, asi Denis,, ale po celý čas som si ho uvedomovala ako Michaela). Vliezol do nejakého domu, aby zabránil výbuchu niečoho, čo by nás zničilo, a vybuchlo to v kontrolovanom prostredí a zničilo to len jeho. Pamätám, ako za presklenými dverami šľahali plamene a ja som ešte stále dúfala, že stadiaľ nejako vyjde a bude žiť…

Potom sme odišli inam, kde bol aj Gabriel (ten sa tiež volal nejako inak, asi na A). Keď Denis odchádzal do toho domu, dal mi svoju džínsovú bundu s cvokmi a ja som si ju potom po celý čas nosila so sebou. Keď to videl Gabriel, potešil sa a vysvetlil mi, že všetci, čo zomierajú, sú v tej bunde uchovaní, rovnako ako Denis. A že stačí niečo urobiť (zabudla som, čo) a oni sa vrátia späť. A že je dobre, že bundu máme, a nesmieme ju stratiť. Tak som si zaumienila, že sa ide okamžite urobiť to, čo si už nepamätám…

Druhý sen bol dvojvrstvový. Po celý čas som mala pocit, že sa mi sníva niečo, čo sa mi už snívalo. Poznala som príbeh, priebeh i koniec. Nejaká trupa z FBI chránila nejakého staršieho chlapíka, ktorému do mozgu naládovali nejaké dôležité informácie, a niekto iný sa ho snažil odkrágľovať. V tom predošlom sne ho chránili do poslednej chvíle, on bol skôr pasívny a nechával sa obkolesovať, ale nakoniec aj tak nepochodili a niekto ho odstrelil.

Tento sen sa vyvíjal inak. Chlapík sa skrýval v nejakej potravinárskej či akej fabrike, nemal okolo seba agentov, ja som ho bežala zachraňovať a chcela som ho mobilom varovať, že ho už našli, ale nebolo spojenie. Tak som ani nevedela zistiť, kde presne sa v tej veľkej budove nachádza… Chlapík nebol vôbec pasívny. Zistil, že po ňom idú, z nejakých potravinárskych paliet si vzal produkty, pozrel, čo v nich je, a hoci nemal strelnú zbraň, používal tuby a umelohmotné fľašky s úzkymi hrdlami na to, aby striekal obsah na prenasledovateľov – do očí, čím ich vyraďoval, ako keby to bola žieravina. Skrýval sa, taktizoval, rozdeľoval ich a likvidoval ich po jednom… Než som stihla dobehnúť, dostali ho. Mnohých z nich ešte zlikvidoval, ale nakoniec ho zastrelili.

Pri takýchto snoch obvykle cítim smútok. Ale pri tomto konci som si povedala len “váu, ten sa nedal, bil sa do posledného dychu…” A uvedomovala som si po celý čas, že dej prebieha úplne inak, ako som si pamätala, ale že skončí rovnako.

Pri spätnom rozbore mi všeličo začína dávať zmysel. Oba sny boli o smrti a tom, jak jej nemožno zabrániť. Tá bunda z prvého sna mi pripomenula poobedie, kedy sme boli s Ambalou u Číňana a kým si ona skúšala nejaké veci, ja som sedela pred kabínkou a do oka mi padol svetrík s drobnými kamienkami (=bunda s cvokmi) a držal moju pozornosť tak dlho, až som ho kúpila. Výbuch mám najskôr z nejakého nie celkom rozumného amerického filmu (už ani neviem, pri čom som to spala pri telke 😛 ).

Druhý sen: Nemám nijaký záznam, že by sa mi už bol niekedy sníval. Tých týpkov z FBI som asi vzala z Criminal Minds, vyzerali tak nejak podobne. Ten chlapík vyzeral chvíľku ako jeden z komisárov EU z roku raz-dva, potom sa zmenil a vyzeral ako niekto, koho nepoznám. Starší, prešedivelý, inteligentná, tvrdá tvár. Pripomenul mi herca, čo som videla včera večer pár sekúnd v telke. A tiež v tom filme zomrel. 🙂

Neviem, odkiaľ som vzala “to sa mi už snívalo a sníva sa mi to druhýkrát, len nejako inak”, keď som sama snívala… To sú veci, pre ktoré vysvetlenie nemám. Možno sa zhováralo moje vedomie s mojím podvedomím. Rozhodne však správa z oboch snov je rovnaká: smrť. Smrti sa nevyhneš. Každý zomrie. Neznamená to zánik (je tam tá džínsová bunda), ale smrť nastane (nikdy som tomu nedokázala zabrániť – ani keď som si myslela, že nezomrie, ani keď som očakávala, že aj tak zomrie). Nerob si hlavu. A nie je dôležité prežiť, ale ako stráviš ten čas pred smrťou – či sa pasívne necháš chrániť tomu a hentomu a necháš iných odbojovať boj za svoj život a ty sa budeš len triasť, alebo sa plne zapojíš a sťažíš tej smrti, aby ťa dostala. Neunikneš jej – ale aspoň ju priadne popreháňaš.

🙂

A keď si spomeniem, že ma podobne pripravovali na smrť mojej mamy asi trištvrte roka vopred, tak hneď idem do záhrady a idem si vychutnať leto. 🙂 Možno bude moje posledné. 🙂