Na stránke Walking My Talk som našla tento pekný citát Byron Katie:
Miluj to, čo je
Keď sa raz posnažíš porozumieť niečomu, čo ťa zraňuje, bude to nabudúce pre teba “zaujímavé”. To, čo bolo dovtedy nočnou morou, je už len “zaujímavé”.
A nabudúce, keď sa s tým stretneš, už to môže byť len smiešne. A ešte ďalší raz si to možno už ani nevšimneš. Toto je sila akceptácie – milovania toho, čo je.
Keďže ja s tým “milovaním” nejako neviem uzavrieť mier (asi si pod tým slovom predstavujem niečo iné ako obvyklý ezoterik), je to pre mňa krásna ukážka toho, ako snaha porozumieť niečomu berie tomu “niečomu” jeho hrôzu. Už sme to tu niekde mali: strach je len nedostatok informácií o niečom. Keď zlepšíme našu informovanosť, miera hrôzy danej veci klesá.
🙂 Celkom dobrá cesta, ako bojovať so strachmi. (Na fóbie to neplatí, ale to je tiež “hysterický strach” založený na emócii, nie na nedostatku informácií.)
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Akceptácia názorov. 😉 šikovná myšlienka
Páči sa miPáči sa mi
Nielen názorov… Akceptácia faktov. Bez potreby rozprávať si o nich nejaký príbeh. Akceptácia Života so všetkým, čo prináša. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Myslím si, že akceptácia nasleduje po “pochopení” – vysporiadaní – odpustení. Do vtedy je mám potrebu rozprávať, vymýšľať, snívať si príbeh, ktorý mi vysvetľuje, prečo nepotrebujem riešiť.
Myslím si, že ako “ezoterik” – človek zaoberajúci sa sepoznávaním a sebapochopením, som oslobodil svoju schopnosť milovať do nádherných rozmerov.
Milovať = sloboda 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Ja mám problém aj so slovom “odpustenie”. Nemám komu čo odpúšťať. Ak akceptujem, že každý sa správa najlepšie, ako vie, v súlade so svojím kondicionovaním výchovou a zážitkami, tak od nikoho nemôžem čakať nijaké iné správanie ako to, ktoré práve dáva… pretože dáva svojich bezchybných 100%. 🙂 Tak aké “odpúšťanie”?
V podstate jediný, komu ešte stále “odpúšťam”, som ja. Napríklad si pôjdem “odpustiť” aj to, že som na teba reagovala. 🙂 Nie že by na tom záležalo, ale urobím to – dneska budem grand. 😛
Páči sa miPáči sa mi
Presne ako píšeš, jediný kto potrebuje odpustenie, som ja sám a tak isto je to podľa mňa aj s Láskou 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Rozmýšľam, že som vďaka tejto debatke s tebou dnes asi pochopila aj tú “lásku”. Je to také nejaké priateľské pochopenie voči sebe samému, nie? Taká žičlivosť aj pri svojich “pochybeniach”. Ne-kritika, ne-zazlievanie. Chytám sa?
Páči sa miPáči sa mi
Chytáš sa v zmysle ako tomu rozumiem ja. Aj keď to, čo sa za tým slovom skrýva, je sila, ktorá nemá podľa mňa iný ekvivalent v našom slovníku a tak vlatne takmer nikto netuší, čo to Láska je, kým ju neprejaví najprv sám voči sebe (môj názor) 🙂 Úplné prijatie samého seba voči sebe samému. Splynutie v objatí, pochopení a Láske samého voči sebe. Toto je naše rodové právo a základ pochopenia, pre vonkajší svet. Kým neprijmem ten svoj vnútorný, neviem prijať ani ten vonku a je to len také “rozprávanie” a hľadanie lásky, namiesto žitia Lásky v Tu a Teraz 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Dovolím si odpovedať. Myslím, že je to niečo viac ako toto. Keď skúsiš opísať vzťah / pocit, ktorý máš k mačičkám, alebo čo cítiš k rodičom, aké by to bolo?
Páči sa miPáči sa mi
Tenshi, ja neviem… Keď to budem hovoriť, urobím si tým asi v očiach iných ľudí poriadne zle a zasa budem počúvať dobre mienené rady, ako sa mám zmeniť… 😕 No dobre, veď lovíme bobra, takže to už len nejako predýchame. Tak si vezmime Mačičky. Keby pri mne neboli, tak robím niečo iné a možno ani neprídem na to, že pri mne nie sú. Ale keď pribehnú a ja ich vezmem na ruky, tak mám fyzický pocit, že ich tak chcem držať naveky – a len čo sa vezmú a utekajú za niečím iným, už zasa mi nechýbajú. Keď ich mám na starosti, starám sa o ne, pretože to nikto iný neurobí. A chcem, aby mali dobrý život. Ale ani jeden tento pocit nemám napríklad voči sebe. Voči sebe nemám vôbec nijaký fyzický pocit.
Ja nepochybujem, či viem cítiť “lásku”. Viem. Len pochybujem, či to, ako ja cítim “lásku”, je to isté, čo si pod tou “láskou” predstavujú iní ľudia, teda či hovoríme o jednom a tom istom. Napríklad keď Iskra napíše “milovať = sloboda”, tak viem, že cíti niečo celkom iné ako ja. U mňa milovať = patriť a patriť NIE JE sloboda.
Páči sa miPáči sa mi
Podľa mna je úplne v poriadku ak ty cítiš lásku inak ako napr. Iskra alebo ja. Ja už keď len zoberiem moje rôzne stupne / druhy lasky na jej škále, od napr. lásky ku kvetom alebo knihám po lásku k mojej rodine a dcére. Všetky majú čosi spoločné a každá ešte niečo špeciálne. Pre mňa to všeobecne nie je o pocite ‘patriť’, ale skor o takom pocite spolupatričnosti, napríklad jasne to vidím na prírode. Je taká pekná prupovidka – “mám najväčšiu zbierku mušlí na svete a je rozhádzaná po pobreziach na celom svete” 🙂 Pre mňa tie spoločné črty lásky sú pocit, že nesmiem ublížiť, mám chrániť, taký teplý pocit pri srdci a v žalúdku keď si pomyslím na vec / osobu s láskou, pocit spolupatričnosti, compassion, túžbu vidieť, hladiť, objímať. Ale nemusím vlastniť. Tomu ako to cítiš s mačičkami, rozumiem. Ale to je o slobode. Pri vlastnom tele a ‘ja’ ja pociťujem okrem tej tolerancie s priatelskeho pochopenia ešte niečo ako vďačnosť. Divný pocit, ale akoby nestranný pozorovateľ som vďačná svojmu telu aj svojmu ‘ja’ za to, ako všetko zvláda. Aj keď robí občas vylomeniny, aj tak ho mám rada. Lebo rozumiem prečo sa tak správa a reaguje.
Páči sa miPáči sa mi
A možno ešte k tej slobode – opäť asi to, co pre nás jednotlivcov tento pojem znamená. Pre mňa napr. tá túžba vidieť alebo chrániť nie je o neslobode. Kedže slobodu nevnimam ako zbavenie sa emócií, túžob a pod. Ak beriem lásku ako absenciu hnevu, zášte, nenávisti, strachu a pod., je to pre mňa sloboda.
Páči sa miPáči sa mi
wau, tak takto by som to chcela mat aj ja… Ty vobec nelipnes, co mne nejako stale nejde.. 😦 klobuk dole,ze to takto mas. ja mam stale v sebe strach z opustenia resp. samoty? asi…
Páči sa miPáči sa mi
to bolo k Sun – pocitovaniu lasky
Páči sa miPáči sa mi
Láska ako sloboda, nakoľko sa už nevezním v obmedzeniach, koho smiem prijať do svojho kruhu a koho nie. Podvedome to viem, že všetko čo stretávam, je súčasťou “kruhu” a teda aj my sami a tak keď aj len fragment z toho odmietnem prijať, trápim sa, aj keď len nevedomky, lebo cítim, že sa mýlim, že Láska nieje odmena, ale právo. Neobmedzené a bezpodmienečné právo vesmíru ako celku.
Páči sa miPáči sa mi
Prejav lásky k druhým.. Učím sa, že tieto prejavy môžu byť sekundárnou maskou, ktorú človek sám na sebe vôbec nemusí pozorovať: v rámci vlastného dobrého pocitu, dôležitosti, odplaty v pozitívnom zmysle, nízkeho sebavedomia a neschopnosti povedať NIE, vsiaknuté výchovou, lipnutím…
Prejavy lásky k sebe… Tak toto je pre mňa dosť nová škola, v ktorej sa chcem zdokonaliť. Ale či aj také prehrabávanie sa v sebe a kladenia si otázok, prečo cítim toto, prečo ma niečo zväzuje, čo je za mojím správaním, prečo mám takéto nutkanie,…, nie je vlastne prejav lásky a láska samotná voči mne samej? To preciťovanie, analyzovanie, pochopenie a odpustenie /v mojom jazyku skôr zmena situácie, keď zistím, že ja vlastne sama sebe nemusím dopustiť situáciu, ktorá mi spôsobuje bolesť/ a prijatie seba ako tvorcu je podľa mňa tá pravá láska, ktorá sa potom môže transformovať aj v prejavoch voči všetkému ostatnému. A to sa mi spája so slobodou. Takže tak nejako mojím pochopením sa možno blížim k Iskrovmu pochopeniu.
Páči sa miPáči sa mi
DM a ono to s tým tvorením ide podľa mňa ďalej, lebo všetko čo tvorím a vysielam tvorím vlastne pre “seba” (ja som vo vnútri, ale aj to vonku som ja) a teda má zmysel posielať si len pozitívne myšlienky plné hojnosti a prijatia 😀
Páči sa miPáči sa mi