Dnešný článok vlastne ani nie je článok, len taká úvaha z dnešného rána, ktorá vlastne ešte ani nedobehla do konca… a než dokvasí, potrebujem ešte kopec času. Momentálne nemám čas ju domyslieť, takže by mi pomohlo, keby sa tu rozdiskutovala, preto to sem dám vo veľmi hrubej podobe…
Podnetom bol nejaký sen, čo som mala. Momentálne zo zážitkov posledných dvoch dní zisťujem, že zrejme prišiel čas na spracovanie témy “osamelosť”. S osamelosťou je to u mňa asi podobné ako so strachom a zlosťou – pre mňa to boli neprípustné pocity a tak som si ich premenovala na niečo iné – no a teraz k nim nemám prístup. Tak, ako som nikdy necítila zlosť a ako necítim strach, tak som nikdy necítila osamelosť.
Až do štvrtka. To som sedela pri telke a pozerala, ako dvaja starúšikovci kupujú pre seba dom – a vtedy to prišlo: vo forme fyzického pocitu. Ako situácia by ma to nebolo na seba upozornilo – nejako by som to bola zaleukopastovala a šla ďalej, ale takto, ako fyzický pocit, ma to zhodilo z nôh… Sedela som na gauči a presne podľa Gabrielovho vzoru som to skúmala. Preciťovala som to. Váľala som sa v tom pocite a súčasne som pozorovala samu seba, čo to so mnou robí. Vedela som, že hrozí depresia, ale veď depresie sú na to, aby sme sa z nich vyhrabali, no nie? Tak som to nechala na seba vplývať a nerobila som nijaké protiopatrenia. Desať mesiacov po smrti posledného príbuzného a pár mesiacov po mojej takmer-smrti mi došlo, že som osamelá.
Myslím, že lekcia pokračuje; aj dnes sa mi snívali nejaké sny, ktoré sa touto témou zaoberali, ale napodiv mi dávali pocit bezpečia: “nie si osamelá”. Z toho moja pozornosť prešla na udičky a ako ma navigujú (= keď sa zdráham premýšľať o téme, začnem premýšľať o procese 😉 ). A dostavil sa obraz – tmavý, hustý útvar vo forme pyramídky sa pohyboval na zlatom pozadí a skákal vrcholom bod po bode a jeho tmavé “telo” sa postupne vlnilo a hadilo, ale stále si zachovávalo svoj postupne hrubnúci tvar… až sa nakoniec vrchol tým pohybom začal stáčať viac a viac dovnútra a tým pádom sa objavil obrazec podobný svetlo-tmavému víru. 🙂 (Kto tomu nerozumiete, nie ste na tom o nič horšie ako ja. 😛 )
A vtedy mi napadlo, že ja si navigujem tíško životom a za mnou sa ťahá skupina ľudí a nasledujú ma v mojej navigácii, pretože usmerňujem ich pozornosť. Že som akoby gravitačné jadro, okolo ktorého sa zhromažďuje istý typ ľudí.
A že takýmto gravitačným jadrom sme všetci. Podľa toho, akú energiu máme a ako navigujeme, zhrmažďujú sa okolo každého iní ľudia. My sme tá špica pyramídky a tí ostatní sú náš “chvost”.
Keď som sa dostala sem, napadlo mi, či typ ľudí, ktorí sa okolo nás zhromažďujú, vypovedá niečo o našej energii. Toto som nedoriešila, pretože na prvý pohľad vyzerala odpoveď ako “jasne, zákon rezonancie – rezonujú podobne”, ale potom som si spomenula, že so mnou idú aj ľudia, ktorí akoby so mnou boli len na to, aby do mňa rýpali – s ničím nesúhlasia, potrebujú ma umóresňovať, vyjadrovať sa k správnosti/nesprávnosti mojich myšlienok a pravde ako absolútnej hodnote 😉 a podobne. Takže princíp bude asi iný a zložitejší ako LOA. Pozrela som si svoje “vysielanie” a nenachádzala som v ňom signály, ktoré by ich priťahovali. Takže ak ich nepriťahujem ja (vedome/nevedome), LOA aj tak pôsobí a priťahuje ich niečo iné… Hovorím, je to nedomyslené, takže to berte tak.
Spojilo sa mi to aj so zážitkom starým deň-dva (ja už som vystúpila z času a fakt neviem). Na blogu Lujana Matusa sa objavil článok, kde niekto v slzách hovorí o tom, ako sa dostal k Lujanovi Matusovi. Nulový obsah, samá emócia a odkvapkávanie medu nadšenia a dojatia nad Lujanom Matusom.
Už keď som si to čítala, zarazilo ma to; prečo to tam uverejnili? Samozrejme, nezverejnil to Matus, ale asi niektorá z jeho kočiek (možno žena, už si nepamätám), ale ja som sa spýtala: čo to vypovedá o Matusovi? Kedysi som Maresa súdila podľa kvality ľudí, ktorými sa obklopil ako “žiakmi”. Teraz som sa zberala súdiť Matusa podľa toho, akých ľudí okolo seba zhromažďuje. A samozrejme ma logicky napadlo, akých ľudí mám okolo seba ja a čo to o mne vypovedá? 🙂
Došla som na to, že prevažná časť ľudí na tomto blogu sú partneri, nie “niekto nižšie ako ja” a “niekto vyššie ako ja”. Rôzne uhly pohľadu, rôzne vedomosti a rôzne skúsenosti, ale rovnocenní partneri. To sa mi zapáčilo a takmer som v tomto bode prestala, keď tu som si spomenula na tých ľudí, ktorí takí nie sú, ktorí podľa môjho pocitu takými odmietajú byť – a napriek tomu sa tu objavujú – možno nie často, ale so železnou pravidelnosťou.
A zasa som sa spýtala: čo na mojej energii to vyvoláva? Čo ich drží pri nás? A čo to vypovedá o mne/nás?
Takže otázka na diskusiu: myslíte, že učiteľa možno posudzovať podľa toho, akí sú jeho žiaci? (“Posudzovať” v zmysle “robiť si predpoklady o jeho vlastnostiach, schopnostiach a motívoch”.) Ako “učiteľa” beriem každé gravitačné jadro, čiže každého človeka. Ako žiakov beriem tých, čo tvoria jeho “gravitačný chvost”. A vôbec – ako vzniká ten “gravitačný chvost”, keď nie na základe zákona rezonancie?
P.S.: Zvláštne, že už asi týždeň špekulujem nad tým, ako enkaustickou žehličkou vyrobiť vír. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor