Naposledy som spracovávala stav vedomia a jeho úlohu pri zhmotňovaí. Priznám sa, hodne som si pri tom uvedomila – aj vlastné chyby, ktorých sa ešte dopúšťam, takže celkom vytešená idem čítať ďalej:
Voľba a umožnenie (dovolenie) patria nerozlučne spolu, hoci tentokrát ich rozdelíme. Schopnosť urobiť rozhodnutie – naša slobodná vôľa – je záležitosť vedomia.
Cvičenie: Usmievame sa
Poďme si to zacvičiť. Ako východisko použijeme telo a procesy v ňom, aj keď tieto sú z väčšej časti podvedomé, ale na ilustráciu to poslúži.
Sústredíme pozornosť na naše telo a to, čo sa v ňom deje. Potom sa rozhodneme usmiať a dovolíme, aby sme sa usmiali. Skúsme proces akoby spomaliť (ale neblokovať), ako keby sme ho rozbili na jednotlivé kroky.
Čo ste pozorovali?
Impulz k úsmevu prichádza z hlavy, ale len čo k úsmevu dôjde, cítime teplo v oblasti srdca, ktoré ako keby sa rozťahovalo do zvyšku tela.
Znamená to, že keď dovolíme úmyslu, aby sa presadil, prenesie sa do srdca. Je to ako kameň hodený do vody, od ktorého sa rozbehnú k brehu kruhy – úmysel upraví rezonančnú frekvenciu a tá sa prenáša na zvyšok tela, na srdce i na tvár.
Ale… zvoliť si a zvoliť si nie je vždy to isté. Dôležité je, z akého stavu vedomia túto voľbu robíme. Úmysel sám o sebe má svoju energiu, ale na ňu sa nabaľuje aj energia nášho stavu vedomia. Ak si nie sme istí tým, že náš úmysel je reálny, možný, že si trúfame, tak táto neistota sa naň nabalí a frekvencia, na ktorú nás nakmitá, je iná ako frekvencia úmyslu, o ktorom si prajeme, aby vyšiel. No a ak kmitáme na odlišnej frekvencii ako to, čo chceme dosiahnuť, budeme mať problém dosiahnuť to bez dodatočných korekcií úmyslu.
Na skutočne hladké zhmotňovanie potrebujeme mať úmysel, ktorý je prijateľný pre všetky aspekty z nás, nie len pre niektoré. Ako príklad: sme na diskotéke (existuje ešte niečo také? 😕 ) a vidíme úžasného potenciálneho partnera. Ale máme priateľa, s ktorým si síce už dlhšie nerozumieme a chceli by sme ho vymeniť, ale v minulosti nás podržal a časť z nás si myslí, že by to bolo voči nemu nefér. Ak teraz vyrazíme s úmyslom zbaliť toho fešáka pri bare, časť z nás urobí všetko pre to, aby to nevyšlo – lebo by to znamenalo, že sa k tomu druhému zachováme nefér a to by bolo porušenie jej hlavného princípu.
Jednoznačné rozhodnutia robievame väčšinou v čase krízy alebo vtedy, keď niečo nesmierne chceme. V bežnom živote máme problém rozhodovať sa takto jednoznačne. To preto, že si málokedy uvedomujeme všetky aspekty, ktoré sa s rozhodnutím spájajú; nemáme sami seba prebádaných a časť vecí sa v nás odohráva podvedome. Preto zlyhávajú naše novoročné predsavzatia, diéty a workoutové programy. Máme v sebe časti, ktoré si ich neprajú. Spočiatku začneme niečo dosahovať, ale potom poľavíme a za chvíľku sme v starých koľajach. Kým nezistíme, čo nám bráni, nemáme šancu pohnúť sa dopredu.
Mohli by sme sa s naším lenivým aspektom dohodnúť. Ale to by sme o ňom museli najprv vedieť a byť s ním v kontakte – a pokiaľ ide o niečo potlačované, vytesnené do podvedomia, tak s tým v kontakte nebývame. No a takýto aspekt si žije svoj život a robí to, čo chce on – aj keď to nabúrava náš úmysel.
Kým v bežnom živote nepotrebujeme uvedomovať si všetky aspekty svojho “ja”, v kríze prestávajú mať svoju vlastnú agendu, pretože všetky majú jeden spoločný cieľ – prežiť. A tak podporia aj rozhodnutia, ktoré by inak sabotovali.
Napríklad sme sa dlhé roky pokúšali prestať fajčiť. A potom nás jedného dňa na ulici sklátil nejaký infarkt, húkačka a modré svetlá, sanitka a nemocnica a keď sme z nemocnice vyšli, odrazu sme prestali cítiť chuť zapáliť si. Ten aspekt v nás, ktorý fajčenie potreboval, potreboval ešte viac prežiť a bol ochotný upraviť presvedčenie, ktorým sa riadil – napríklad že “fajčenie je kúúúúl”. Odrazu začalo byť kúúúúl dýchanie a fajčenie prestalo byť zaujímavé.
Našťastie existuje aj druhá cesta okrem krízy – existuje stav, kedy niečo “z celého srdca” chceme. Krízy fungujú na základe odpudenia, chcenie funguje na základe príťažlivosti. Je to to isté ako motivácia tlakom a motivácia ťahom. Chcieť z celého srdca je “motivácia ťahom”. Moje vlastné zhmotňovanie začalo presne takto – ako motivácia ťahom. Postavili predo mňa (arch)anjela a odvtedy som chcela len jedno jediné – patriť k nim. 🙂 V záujme tejto jednej veci som bola ochotná hodiť cez palubu čokoľvek – a začalo to mojou “slobodnou vôľou”.
Na to, aby motivácia ťahom zabrala, potrebujeme jediné – absolútne prijímať náš cieľ a pripisovať mu vyššiu hodnotu než čomukoľvek inému. Zamilovať sa do svojho cieľa. 😉 Napríklad v prípade diéty sa zamilovať do predstavy nášho štíhleho tela. Takto budeme s radosťou a nadšením obmedzovať svoje prežieranie sa, budeme sa veselo venovať pobehávaniu okolo nášho baráku alebo dychtivo pocvičíme vo fitnesku.
No a potom existuje ešte jedna metóda, ktorá umožňuje zastaviť zasahovanie potlačených aspektov do nášho úmyslu. Ighisan George ju nazýva 2-bodová metóda a pochádza od iného autora, ale už som zabudla, od koho – myslím, že to bol nejaký Američan na K. Rozhodne sa k nej vrátime, až sa v knihe dopracujem na danú kapitolu. Zatiaľ len toľko, že táto metóda sa zakladá na poznatku, že v tom istom priestore nemôžu trvalo existovať rozdielne frekvencie. A tým priestorom sme my, naše vedomie i podvedomie.
Takže vedome zvolíme istú frekvenciu, nastavíme sa na ňu a držíme ju po istú dobu bez prerušení vo vedomí. No a celý zvyšok nášho “priestoru” sa postupne začne modulovať a prispôsobovať tejto frekvencii (entrainment), až sa na ňu nakoniec nakmitá – v tom aj to podvedomie. 🙂 (Tomu hovorím bosorácka vôľa. 😀 )
Samozrejme, proces chvíľku trvá, pretože len čo sa nastavíme na frekvenciu želaného, skryté aspekty začnú rebelovať. Prejaví sa to tým, že dostaneme pochybnosti, budeme mať problém udržať pozornosť na cieli a želanej frekvencii a začneme špekulovať o iných veciach. Ak to však prekonáme, ak nepoľavíme a udržíme želanú frekvenciu dostatočne dlho, začneme po čase euforicky vnímať, ako sa veci dali do pohybu a ako “správa došla”. (Tomu hovorím zbesilá bosorácka vôľa. 😛 )
Otázka je, ako dlho je “dostatočne dlho”… Ighisan George hovorí, že rôzne tradície tvrdia, že stačí podržať čistú myšlienku 68 sekúnd bez prerušenia. No, mne to trvalo oveľa, oveľa dlhšie, keď som sa pokúšala rozpustiť dopravnú zápchu… Ale podarilo sa. 🙂
Možno to závisí od toho, aké silné sú “protistrany”.
No a aby to nebolo také ľahké, spomína Ighisan George, že sami seba môžeme oklamať tak, že si myslíme, že sme držali myšlienku bez prerušenia, ale sme ju nedržali. Preto je asi lepšie mať nejakú meditačnú prax; tá by mala hodne pomôcť držať myšlienku bez prerušenia. (A to by mohol byť dôvod, prečo to mne s tou zápchou trvalo tak dlho. 😕 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor