Neviem, či tento článok vôbec uverejním, ale idem ho napísať, pretože vo mne zostalo niečo emocionálne, čo zasa – ako aj inak – neviem pomenovať… Nie je to podráždenie, zlosť či sklamanie – je to, ako keď sa zle najete a potom vás niečo tlačí v žalúdku. Digestívna disonancia 😉 .
Takže príbeh: Išla som na stránku, kam vôbec nechodím, a čítala som článok autorky, ktorú vôbec nečítam. V minulosti som usúdila, že mi nemá čo dať (okrem vybudenia toho najhoršieho vo mne) a tak sa jej vyhýbam, kde len môžem. Dnes som sa nevyhla; zvedavosť bola silnejšia.
😦
Šlo o jej pohľad na ezoteriku. Čítala som skepticky, ale pri prvom odseku som sa začala roztápať. Iste, registrovala som generalizácie typu “každý” a “všetko” a posudzovanie iných za to, že posudzujú iných, ale registrovala som aj niečo iné – pohyb vpred u danej osoby. A ako som čítala ďalej, miestami som mala pocit, že som tie riadky písala ja sama… ja sama z roku 2007-8.
No, ten pohľad späť nebol príjemný, ale za moju “digestívnu disonanciu” nemôže. Už pri treťom odseku sa mi znova začal otvárať nožík vo vrecku. (Ergo: To som asi bola parádny ksicht. Ergo 2: Zrejme sa to trochu spravilo, keď to dnes vnímam takto.) Mykalo ma napísať jej a upozorniť ju na veci, na ktorých by mohla popracovať, aby sa dostala rýchlejšie ďalej. Potom som si spomenula, že som sa už raz tak nejak zachovala a následne som bola doslova zadupaná do zeme – a povedala som si, že toto si už neurobím. Nie som masochista.
Vtedy sa ozval tichý hlások vo mne: “Ak nemáš nič pozitívne, čo by si mohla povedať, tak radšej mlč.” Neviem, či je to ten správny prístup k situácii, ale ak vezmem situáciu ako celú sieť minulých skúseností, tak bolo chybou už to, že som podľahla zvedavosti, šla čítať text daného človeka a dostala sa do opätovného kontaktu s jeho príbehom.
To s tým mlčaním som si potom zopakovala ešte párkrát a prepracovala som sa ku koncu článku. Bola som zvedavá na reakcie. Toľko negativity a odsúdenia, čo som z neho cítila, si podľa mňa nejakú reakciu zaslúžilo…
Našla som kopec pochvál. Držíme ti palce, len tak ďalej, je to úžasné. OK, nerozumiem svetu. Kebyže to mne niekto bol povedal v roku 2007-8, ostane zo mňa posudzovačný fras. (Veď aj ostal 😦 , čiže zjavne sa nejaký ten “dobrodinec” vtedy našiel.)
Potom som si pozrela LIKEovanie – a to bola ďalšia lekcia. Záplava LIKEov a zopár aj od ľudí, ktorých poznám a mala som ich za niekoho, na koho mienku dám. Moje “svetielka” bez výhrad LIKEovali článok plný odsudzovania a negativity.
Až vtedy sa dostavila “digestívna disonancia”.
Teraz, ako toto píšem, už prešlo nejakých 12 hodín od okamihu, kedy som tam tie LIKEy videla. Už je to lepšie – a súčasne mi je celkom zrejmé, že budem musieť prehodnotiť svoje vzťahy. Vyzerá to, že moja cesta sa odchýlila od ciest niektorých mojich kamarátov. Nie je to ničia chyba, je to fakt. A s týmto faktom budem musieť niečo urobiť. Zatiaľ nemám šajnu, čo. Už som zabudla, aké to bolo, stáť celkom sama. Zatiaľ mi chýba odvaha urobiť nejaké rozhodnutie.
Okrem jediného: odstavím LIKEovanie a hviezdičkovanie na mojej stránke. Ja proste tie maličké obrázky pod článkami už vidieť nemôžem… mohli by tam byť tie “nesprávne”.
Hmmm… Už viem, čo za pocit ma prepadol, keď som tie LIKEy videla: strach. Zasa ide zmena. Zasa bude niečo inak, ako som zvyknutá. 😦
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor