… a zasa bude niečo inak.

Helar Sun Belangelo 60 komentárov

Neviem, či tento článok vôbec uverejním, ale idem ho napísať, pretože vo mne zostalo niečo emocionálne, čo zasa – ako aj inak – neviem pomenovať… Nie je to podráždenie, zlosť či sklamanie – je to, ako keď sa zle najete a potom vás niečo tlačí v žalúdku. Digestívna disonancia 😉 .

Takže príbeh: Išla som na stránku, kam vôbec nechodím, a čítala som článok autorky, ktorú vôbec nečítam. V minulosti som usúdila, že mi nemá čo dať (okrem vybudenia toho najhoršieho vo mne) a tak sa jej vyhýbam, kde len môžem. Dnes som sa nevyhla; zvedavosť bola silnejšia.

😦

Šlo o jej pohľad na ezoteriku. Čítala som skepticky, ale pri prvom odseku som sa začala roztápať. Iste, registrovala som generalizácie typu “každý” a “všetko” a posudzovanie iných za to, že posudzujú iných, ale registrovala som aj niečo iné – pohyb vpred u danej osoby. A ako som čítala ďalej, miestami som mala pocit, že som tie riadky písala ja sama… ja sama  z roku 2007-8.

No, ten pohľad späť nebol príjemný, ale za moju “digestívnu disonanciu” nemôže. Už pri treťom odseku sa mi znova začal otvárať nožík vo vrecku. (Ergo: To som asi bola parádny ksicht. Ergo 2: Zrejme sa to trochu spravilo, keď to dnes vnímam takto.) Mykalo ma napísať jej a upozorniť ju na veci, na ktorých by mohla popracovať, aby sa dostala rýchlejšie ďalej. Potom som si spomenula, že som sa už raz tak nejak zachovala a následne som bola doslova zadupaná do zeme – a povedala som si, že toto si už neurobím. Nie som masochista.

Vtedy sa ozval tichý hlások vo mne: “Ak nemáš nič pozitívne, čo by si mohla povedať, tak radšej mlč.” Neviem, či je to ten správny prístup k situácii, ale ak vezmem situáciu ako celú sieť minulých skúseností, tak bolo chybou už to, že som podľahla zvedavosti, šla čítať text daného človeka a dostala sa do opätovného kontaktu s jeho príbehom.

To s tým mlčaním som si potom zopakovala ešte párkrát a prepracovala som sa ku koncu článku. Bola som zvedavá na reakcie. Toľko negativity a odsúdenia, čo som z neho cítila, si podľa mňa nejakú reakciu zaslúžilo…

Našla som kopec pochvál. Držíme ti palce, len tak ďalej, je to úžasné. OK, nerozumiem svetu. Kebyže to mne niekto bol povedal v roku 2007-8, ostane zo mňa posudzovačný fras. (Veď aj ostal 😦 , čiže zjavne sa nejaký ten “dobrodinec” vtedy našiel.)

Potom som si pozrela LIKEovanie – a to bola ďalšia lekcia. Záplava LIKEov a zopár aj od ľudí, ktorých poznám a mala som ich za niekoho, na koho mienku dám. Moje “svetielka” bez výhrad LIKEovali článok plný odsudzovania a negativity.

Až vtedy sa dostavila “digestívna disonancia”.

Teraz, ako toto píšem, už prešlo nejakých 12 hodín od okamihu, kedy som tam tie LIKEy videla. Už je to lepšie – a súčasne mi je celkom zrejmé, že budem musieť prehodnotiť svoje vzťahy. Vyzerá to, že moja cesta sa odchýlila od ciest niektorých mojich kamarátov. Nie je to ničia chyba, je to fakt. A s týmto faktom budem musieť niečo urobiť. Zatiaľ nemám šajnu, čo. Už som zabudla, aké to bolo, stáť celkom sama. Zatiaľ mi chýba odvaha urobiť nejaké rozhodnutie.

Okrem jediného: odstavím LIKEovanie a hviezdičkovanie na mojej stránke. Ja proste tie maličké obrázky pod článkami už vidieť nemôžem… mohli by tam byť tie “nesprávne”.

Hmmm… Už viem, čo za pocit ma prepadol, keď som tie LIKEy videla: strach. Zasa ide zmena. Zasa bude niečo inak, ako som zvyknutá. 😦

60 thoughts on “… a zasa bude niečo inak.”

      • Aj ja… keď vidím pod článkom svoj avatar, viem, že som ho čítala. Pravdou je, že po wordpresse sa veľmi netúlam. Zatiaľ som všetko našla tu, dokonca aj ostatní sem nosia svoje myšlienky 🙂
        Takže: PÁČI SA MI! 😀

        Páči sa mi

  2. Ako keby si mi z duse pisala: “ale registrovala som aj niečo iné – pohyb vpred u danej osoby”, ”
    “Ak nemáš nič pozitívne, čo by si mohla povedať, tak radšej mlč.” -> dostane sa dalej aj bez nasich komentarov, inou cestou, ale dostane 😉 a podla mna kazdy “like” od osoby, od ktorej to dana osoba nepredpoklada, je povzbudenie a dostava sa jej kusok energie 😉

    Páči sa mi

    Odpovedať

    • este dodatok – ja ked u niekoho citam ze “vsetci”, tak si to spojim s “vsetci v jeho svete” a ze ten clovek akurat pritahuje takych ludi, aby si nieco uvedomil (alebo si akurat dane veci u “vsetkych” vsima) – vnimam to ako pomocku na jeho ceste. alebo obratene, ak si to vsimnem u mna, tak idem rekapitulovat a stalkovat (ci ako sa tie nase techniky vsetky volaju) preco si nieco akurat u “vsetkych” vsimam.

      Páči sa mi

      Odpovedať

    • LIKE môže, ale nemusí znamenať absolútny súhlas, takže pripisovať LIKE nejaké absolutórium, môže vyvolávať zmiešané pocity, ak mi “nesedí” LIKE od niekoho, kto mi “sedí” pod článkom, ktorý mi “nesadol” 😀

      Tinka,
      páči sa mi tvoje vnímanie LIKE = prioritne podporná energia, povzbudenie s pohodovým úsmevom, pričom sa to nemusí rovnať absolútnemu súhlasu so všetkým 🙂

      Páči sa mi

      Odpovedať

    • Tina, je tu ešte jedna možnosť: keď niečo poviem a schytám len kladný ohlas, cítim sa v svojej pozícii potvrdená a necítim potrebu niečo meniť/rovíjať. Viem z vlastnej skúsenosti. Preto som si povedala, že prvýkrát vždy poviem, keď vidím problém. Druhýkrát už nie, lebo prvýkrát nepomohlo. Ale mám ľudí, u ktorých napriek tomu poviem aj dvadsiatykrát – tých, na ktorých mi záleží.

      No a potom niekedy príde otáznik, či mi záleží na tých správnych ľuďoch. 🙂 Otázka je na svetle božom a ide sa pekne po budhisticky “vysedieť”, pretože “riešiť” je robenie a ja idem aspoň chvíľu ne-robiť. 😉 Ráno som si spomenula na Felixa Wolfa, ktorému Castaneda navodil zmĺknutie vnútorného monológu tým, že navodil evidentný rozpor medzi dvoma rovnako platnými situáciami. A tam som ja teraz. Nič, čo viem, mi nepomôže ošetriť to, čo cítim.

      Páči sa mi

      Odpovedať

      • JJ, suhlas. Ja som si zvykla upozornovat vtedy, ak mi na tom cloveku zalezi. Ak nie, tak si skor pomyslim – ides, ides, drzim palce na dalsej ceste – ale nemienim sa dalej aktivne tou cestou zapodievat. Skor len tak niekedy “nakuknem” ako sa mu dari. Alebo aj nenakuknem 😉 Cele to zostava v pasivnej rovine, nevyhladavam, ale moze sa stat, ze kusok z cesty toho ktoreho cloveka zahliadnem.

        Páči sa mi

  3. Prve ma napadlo: ale Helaaaaa, nacoooo, LIKY neublizuju, ked nebudes mat liky, budes mat iny kanal ktorym ti pride informacia. A potom ma napadlo, nuz a co ty viec co to spravi a co to zmeni? Mozno bude zmena zaujimava,takze ok, suhalsim , nelajkujme. Aj ked ja osobne predpokladam 😀 ze ked vypneme slovencinu, este stale je tu cestina, rustina, anglictina……aaaaaale mozno tym vypnutim slovenciny vytvorime moznost pre jazyk ktoremu lepsie porozumieme.
    Hm a teraz som zvedava, co to bolo za clanok. Idem hladat 😀

    Páči sa mi

    Odpovedať

    • Ja som si dneska ráno tiež uvedomila, že ak mi bliká kontrolka na oleji, vyšraubovať a odhodiť nijako nepomôže… a že to moje neLIKEovanie je presne ten istý ťah. Takže duševne som už osvietená, v konaní ešte nie. Ale budem. Dajte mi čas. Jeden-dva životy. 😉

      Páči sa mi

      Odpovedať

      • Neviem prečo, ale prišla mi na um jedna situácia. Keď bola moja dcéra malá, prišla domov s veľkým revom celá popŕhlená lebo spadla do pŕhľavy. Už na dverách gánila a kričala: “To ty si na vine, lebo si ma pustila von!” 😆

        Páči sa mi

  4. Ale priznam sa ze viem o com hovoris. Aj ja niekedy krutim hlavou, ked si niekedy precitam clanok o ktorom mam svoj nazor (v skratke negativny) a potom vidim, ze ludia, ktorych nazory mi pripadaju podobne mojim s clankom suhlasia, likuju, alebo pisu pochvalne komenty. Netvrdim ze to je nieco co by som nedokazala sama sebe nejako vysvetlit, ale uz to ze si to musim vysvetlovat, aby som sa nenasrala, je znakom toho ze mam s dacim problem. Hoci aj miniproblem, ktory by sa dal prehliadnut a tvarit sa ze neni. Ked si to u seba vsimnes, znamena to ze stalkujes uplne pedantne a neuniknu ti ani zdanlivo nepostrehnutelne signaly. V podstate si mi uz len tymto pomohla vsimnut si ze nieco take sa deje aj mne. Takze super, dakujem. Inak myslim ze to je otazka toho, ked v nas odlisnost vzbudzuje neistotu (v silnejsom strach, ako si pisala). Cize mozno aj nie samotne LIKY, ale odlisnost. Teda mne sa u mna tak zda 🙂

    Páči sa mi

    Odpovedať

    • Jo a dalsia vec, taky trochu paradox, ked sa tvoja cesta odchylila od druhej, prave vtedy to znamena, ze si vo vztahu, t.j. nie si sama. Ked je cesta totozna s inou, tak je len jedna. Vtedy si v istom zmysle vlastne viac sama, lebo si s niekym kto je rovnaky, cize akoby sama so sebou. Z coho by mohlo vyplyvat, ze ak nechceme samotu, hladame odlisnost 🙂

      Páči sa mi

      Odpovedať

  5. Ja sa domnievam co to bolo za clanok 😀 vcera som tiez jeden citala na pribuznom blogu z wordpressu a tykalo sa to posudzovania ezoteriky, resp ludi, ktori sa klamu, ked si myslia ze su ezotericky vnimavi, ci tak nejako som to pochopila..vyvolaval vo mne tiez negativne pocity, aj som chcela v jednom okamihu nieco napisat, ale kaslala som na to presne s tym, ze naco sa budem unuvat..vsimla som si len pozitivne ohlasy v diskusii, co ma tiez prekvapilo. 😀

    Páči sa mi

    Odpovedať

  7. Heli, aby sa pri Tebe clovek stal detektivom…. no uz asi aj ja viem… hoci na 100% som si neni ista…

    ked bez like-ov, tak bez like-ov. aj ked na jednej strane som aspon vedela napr. pri starsich clankoch, ze som ich uz citala… zas na druhej strane, takto si ich mozno precitam znovu a zistim, ze ma oslovilo z ich obsahu nieco ine 🙂

    Páči sa mi

    Odpovedať

      • Myslím, Tenshi, že sa mýliš. Nedokáže ma nasrdiť niekto, koho mi je ľúto. 🙂 Je tam obrovský potenciál a obrovské obmedzenia a miesi sa to jedno cez druhé. Zatiaľ vyhrávajú obmedzenia, ale to sa môže hocikedy zmeniť. 🙂 Moja kamarátka to nikdy nebude, ale to, o čo sa snaží, je to, o čo sa snažím aj ja – a preto si ju vážim. (A potom je tam tých 20 iných vecí, pre ktoré si ju zas nevážim, ale to je aj tak jedno. 🙂 Všetko je jedno.)

        Páči sa mi

      • Veď to, je to jedno. Na svete je toľko ľudí s potenciálom, ktorých si pre nieco mozeme vážit alebo nie; keby sa im mala venovať energia, asi sa zbláznime 🙂 A možno si oni myslia o nás to isté. Nemusí ovplyvniť ani jeden tvoj energetický výdaj, so why to bother… Že sa to niekomu páči? Tiež poznám veľa rozumných ľudí, čo volili ľavicu a čo mám robiť 🙂 Nezavrhnem ich, aj keď ich rozhodnutie má vplyv na štát, v ktorom žijem 😆 Za názory snáď nepenalizujeme. Inak btw, ten dotyčný článok nič moc a keď som skúsila predchádzajúce, bola v komentároch slušná dávka arogancie od autora. Ak toto niekomu nevadi, his/her choice 🙂

        Páči sa mi

    • Celá tá situácia však nie je o jednom článku, ktorý mi je fuk, od jednej baby, ktorá mi je fuk, a o LIKEu od osoby, ktorá mi nie je/nebola fuk, ale o tom, že nedokážeme žiť bez toho, aby sme si rozprávali príbehy – o sebe a o iných. Inak nemáme ako dať veci do súvislosti, aby nám dávali zmysel. Ale dôležité je byť ochotný v každom jednom okamihu ten príbeh strhnúť a prerozprávať, ak sa vyskytne nový prvok, ktorý ho nabúrava. Dosť dlho som žila v tom, že som dostatočne triezva na to, aby som si robila veľmi “prízemné” príbehy. A teraz sa ukazuje, že som programovo pred nejakým poznaním ROKY zatvárala oči… Nie “nevedela”, ale “zatvárala oči”. A to už nie je prebudovanie nejakého príbehu o niekom inom, ale je to absolútne zásadný zásah do príbehu o mne samej… Preto sa do toho moc nehrniem a nechám, nech to vykvasí – a veci sa budú dávať do súvislosti “až pak”.

      Skúsim na situácii: Predstav si, že máš manžela, ktorého už až tak bláznivo nemiluješ, ale ste spolu zohraný tím a frčíte na vzájomnej úcte/rešpekte. A máš kámošku, ktorá s tebou po celý život verne šla a bola by dala svoje posledné, keď si to potrebovala. A jedného dňa zistíš, že tí dvaja posledných 10 rokov spolu spávajú v tvojej posteli, keď zrovna nie si doma. Máš dva celkom protichodné vnemy z tých posledných 10 rokov: on bol tá skala, o ktorú sa dalo vždy oprieť, ona bola tvoj anjel strážny, a obaja ťa po celý čas podvádzali… a teraz z toho urob nový príbeh.

      Castaneda mal pravdu. To TICHO a STUDENOSŤ, ktoré sa v tebe rozhostia, sú prosto NÁDHERNÉ. 🙂

      Páči sa mi

      Odpovedať

      • Uha, tak to mi asi zase niečo ušlo, vôbec som ten článok, ani to, že sa niekomu páči, tak dramaticky nevnímala. Je to iba článok a ešte dosť mizerne napísaný 😉 Vo mne by sa v prípade tej postele nerozhostilo ticho, ale narástol by atómový hríb, ktorý by zničil všetkých zúčastnených, vrátane mňa 🙂

        Páči sa mi

      • Ale raz by si si to musela dať do súvislostí… Mne trvalo nejakých 20 rokov, než som si dokázala preorať svoj príbeh o zlomenom srdci. Ešte stále neviem, čo presne sa vtedy stalo, ale aspoň sa mi podarilo presmerovať pointer z “ty si nevyhovovala” na “niečo sa mu stalo a vyzúril sa na mne”. A medzitým bola cestička lemovaná “mŕtvolami”. Nie si jediný temperamentný typ. 😛

        Dôležité je zachytiť sa v tom okamihu tesne pred výbuchom a držať sa v ňom tak dlho, pokiaľ to len ide – to je ten studený a tichý okamih, kedy všetko začína byť jedno. 🙂

        Páči sa mi

      • hahaha 😆 tenshi, trefné… naozaj je mizerne napísaný, taký zlepenec vzletných myšlienok, ako keď si kohút nalepí pávie pierka 🙂 Ale psssst, už som ticho.

        Páči sa mi

      • Heli, poznam ten poznam ten pocit ticha a studenosti. Az tak doverne, ze mi zoslabli ruky, ked som si to precitala. Konkretne to, aky je nadherny. Ano viem a bojim sa ze si prave koli tomu aby som ho mohla sem tam zazit koncipujem veci tak, aby som ho teda zazit mohla. Ale to je bohuzial pocit v oku tornada. A na ceste dnu aj von je kopa bolesti. Moje vedome rozhodnutie je ze ta bolest mi za to vobec nestoji. Vnimam to ako obranu, nieco ma boli a potom prestane. Ta ulava je rozhodujuca. Ten pomer, bolo zle a uz nie je nic. Nechcem predsa zazivat bolest len preto, aby som mohla zazit ulavu. Ale moje podvedomie ma neposlucha. Obavam sa. Neviem co s tym. Hladam nieco co si mozem ponuknut namiesto tohto. Citim ze musi existovat nieco co je prijemnejsie ako ulava od bolesti. Tak toto je moja skusenost a vnimanie toho pocitu, ktory si popisala v suvislosti s tou modelovou situaciou. No ale ked si uz v nom, tak si ho uzi.

        Páči sa mi

      • No, a tým predchádzajúcim komentárom som nebola veľmi správna slovom… ide sa stalkovať a ho-oponoponovať.

        Páči sa mi

      • Matrioshka, neviem, či hovoríme skutočne o tom istom… Nie je “cesta dnu” a “cesta von” a “oko hurikánu”; proste keď sa z toho vynoríš, už si to iná “ty” a bolia možno iné veci, ale táto jedna už nikdy nie. Ovšem, tie iné veci by boleli tak či onak, takže vlastne sa nič nedeje. Možno je to dané tým, že od decka som žila s bolesťami a tak nejak som si na ne zvykla a už si ich nestigmatizujem, pretože som zistila, že každá bolesť má svoju hranicu. Fyzická ťa bolí, len kým dýchaš (a potom jej to bolo náramne na figu, ak ťa zabije; myslím, že som hoooodne zlomyseľný spolublížny 😛 ), tá psychická len do miery, kedy sa organizmus spamätá a začne produkovať endorfíny, aby ju vynuloval. Dôležité je jedno – neprotiviť sa bolesti. Nezatínať sa, že “nie, nie!” Potom príde, prejde, odíde a na chvíľu je znova pokoj. Proste ju treba “rozložiť zvnútra”. 🙂

        Jo, a teraz “sobotná chvíľka poézie” (ehm, poučovania 😉 ) – všetko je v tvojej reakcii na situáciu. Obvykle sa človek snaží buď ju nejako odvrátiť (“kŕčuje sa” a veci BOLIA), alebo sa snaží ju čo najrýchlejšie nahradiť niečím príjemnejším (a tým tú bolesť vytesní a nosí so sebou ako vred na tele). Ja obvykle robievam to druhé. Teraz, neviem prečo, som sa rozhodla neurobiť ani jedno, ani druhé, proste nereagovať “obvykle”, ale si na to sadnem ako slepica na vajcia a počkám si, čo z toho vylezie. Nevenujem sa tomu, len beriem na vedomie. Veci sú jasné ako na dlani, nepáčia sa mi ani najmenej a odmietam zaujať stanovisko. Bol by v tom čert, keby som nedokázala odmietať dlhšie, ako bude tá situácia pre mňa ešte stále “osobná”… 😆 (=Moje stredné meno je Zaťatosť/Resolve. 😛 )

        Páči sa mi

      • Je mozne, ze hovorim o inom, alebo aj nie. V podstate som hovorila o sebe, tej modelovej situacii, ktoru si popisala, ktoru som sice nezazila, ale logicky mi pripada byt prikladom situacie bolestnej. A zda sa mi celkom povedome ze tam mas nadherny pocit ticha a studenosti. Preto som napisala ako vnimam v podobnych situaciach, tento pocit ja. Moyno to mas inak, ale vies mi povedat co je vlastne na tom tvojom pocite ticha a studenosti take nadherne?V com je pritazlivy pre teba?

        Páči sa mi

      • A este totok tam vidim: V prvom odstavci mas “nezatinat sa” ziadne “nie nie nie” a v druhom, “moje stredne meno je zatatost, odmietam….” vidis to tam? ci to nesuvisi?

        Páči sa mi

      • 🙂 Že… necítiš? 😆 Neviem. Keď veci sú jasné a je jedno, aký postoj k nim zaujmeš, tak si sa dostala asi tak blízko k pravde, ako to len ide. Ak teda dokážeš mať v hlave plnú situáciu s oboma jej pólmi a neskúmať seba, jeho alebo ju a hľadať vinu… Myslím, že to vtedy ide cez teba bez toho, aby to vyvolávalo nejaký protitlak alebo protireakciu. Ešte stále sa ti to nepáči, ale prestáva ťa zaujímať, čo sa ti páči alebo nie a preto prestávaš mať nutkanie dostať sa za každú cenu do stavu “hepi” alebo aspoň hocijakého emotívneho stavu. Proste zíraš. 🙂 Zaplietam sa. 🙂 Nie, už to mám: zažívaš na vlastnej koži, aké to je, keď je všetko jedno a preto nič nie je dôležité alebo nedôležité a tak tvoje názory/pocity sú rovnako dôležité alebo nedôležité ako čokoľvek iné a preto ani nemusia byť. 🙂 Hehe, pocit dokonalej kontroly zapríčinený dokonalou stratou kontroly. 🙂

        Páči sa mi

      • nooo, chapem presne….a teraz keby si bola v pocite lasky (myslim ten pocit lasky v tej najjednoduchsej forme, tak ako sme si to popisovali na stretku kedysi, vies) a odrazu sa dostala do stavu NECITIM. Este stale je tak krasne necitit? Vies co sa pytam? Ze ci je naozaj tak uzasne necitit, alebo je to ten ROZDIEL citit sa zle a nasledne necitit TYM CO MA TU PRITAZLIVOST? U mna to totiz asi bude ono. Tak nejak sa mi zda.

        Páči sa mi

      • Sledujem túto vašu zaujímavú debatu…:)
        Rozmýšľam, ak láska nie je pocit, ale stav, tak ako by to mohlo fungovať? Potom by ten bezemočný stav mohol byť jej prejavom, nie?

        Páči sa mi

      • 🙂 Myslím, že si trafila kliniec po hlavičke a ide o rozdiel oproti tomu mizernému pocitu. Keby som bola v tej láske, tak som asi presne tam, kam ma má to “necítenie” vziať… Myslím, že si teraz pomenovala zmysel toho budhistického “sit with it”. Prvá fáza: cítim sa na h***. Druhá fáza: necítim nič. Tretia fáza: začínam cítiť absolútnu lásku/toleranciu/uvoľnenosť… proste “fajn”.

        Na toto došiel Felix Wolf – že toltéctvo (prekonávanie nepohody) je len príprava na cítenie pohody. Aspoň tak som ja jeho knihu pochopila a nejako to so mnou zarezonovalo. 🙂 Aby som použila tvoje prirovnanie: oko hurikánu, ktoré sa pohybuje stále s tebou, takže ja tam, kde si ty. 🙂 Podstatné je sa doňho dostať. 🙂

        Páči sa mi

      • Ok Jari, tak mne je uplne jedno ci je to pocit ci stav, viem sa zachytit len sposobu ako mi ten, kludne aj stav popises. Ja som na popis pouzila kedysi jeden pohyb. Slovo STUDENOST mi tam vobec nezapada. Ticho, mi nejak extra nevadi, ale nevystihuje. Takze ak som ten pocit ci stav Ticha A Studenosti identifikovala spravne (a mne tieto dve slova celkom vystizne popisuju nieco co vcelku doverne poznam) potom viem, ze stav lasky to celkom nie je.

        Páči sa mi

      • Áno, niečo na tom bude… ja len, že si na taký stav celkom dobre spomínam a vždy sa mi spájal s nejakou bolesťou a nie s radostnými situáciami. A dostať sa do toho stavu si vyžaduje extra dávku lásky.
        BTW: keď som prečítala o tom tichu a studenosti evokovalo to vo mne jednu dohodu. Keď som bola dieťa, babka ma stále strašila peklom, kde je strašný plaš a páľava ohňa. lenže mi nikdy nevysvetlila, ako je v nebi (asi sa okrem pekla ešte nestihla inam pozrieť). Tak som si ako dieťa predstavovala opak – ticho a studenosť. Wuaw. Dievčatá, ľúbim vás!!!!

        Páči sa mi

      • Jo Heli, lenze ak je to ten rozdiel o co ide, mna chyta tot podozrenie: ak si tak cenim ten rozdiel, tak je mozne, ze budem podvedome vytvarat situacie aby mi bolo na prd a potom sa dostala do stavu necitim, ponevac len tak ten rozdiel viem vytvorit, inak by proste nevznikol. Ako ja chapem ze je fajn citit sa radsej nijako ako zle, to je logicke, len registrujem u seba akusik podla mna neprimeranu ocarenost tym aky je ten rozdiel vlastne fasa vec. Co mozno uplne fixuje moju energiu na snahu zazivat to znova a znova. Vedome to samozrejme nechcem. No ale nie vsetky moje casti mam vedome spracovane, takze je to vo faze detektivnej hypotezy 😉

        Páči sa mi

      • No, toto jedno by už nemuselo skončiť vytváraním si podobných situácií, zas až taký úžasný pocit ten “prechod do oka hurikánu” nie je a to hovoríme zatiaľ len o jednej situácii a nie o človeku ako celku… Ja som sa svoju lekciu, zdá sa, naučila. Ak som sa ju naučila, podobné situácie si už vytvárať nebudem. Možno nové, ale veď potom sa zasa niečo naučím. 🙂

        A možno si jedného dňa predsa len pritiahnem nejako svoje najosobnejšie “oko hurikánu”. 😛 Rozhodne som na ceste k nemu – a späť ani krok! 😆

        Páči sa mi

      • Pravdupovediac ta dalsia faza co ma nastat podla budhizmu mi nejak znama nie je, skor sa dostavam do normalu. Je mozne, ak to naozaj budhistom plati, ze moje podvedomie to vlastne povazuje za vybavenu vec a teraz rzchlo spat do normalu, aby som mohla zasa zazit pruser a uzit si tu ULAVU znova. Je to mozne….

        Páči sa mi

  9. Držím palce 😀
    Ja som prestala lajkovať, lebo som lajkovala “všetko” 😀 Tak som si povedala, že energia lajku je rovnaká ako energia láskyplnej myšlienky, či pomyselného objatia. Pošlem poďakovanie, že som na to mohla natrafiť a úsmev zo srdca. Priznám sa, že aj kakanú myšlienku vyšlem, čo už 😳

    Páči sa mi

    Odpovedať

  10. pozeram, kolko pary dokazete vypustit nad jednym LIKE 🙂 tak mi napada … ti, co maju zivot plny tazkych skusok, su nimi neustale tlaceni do produkcie myslienok, emocii, cize do emitovania energie, co je elegantny sposob ako sa rychlejsie “cistit”. a cim silnejsie ego, tym istejsia platforma pre masivne zazitky produkujuce nasledne kvanta energie … to len take male info na okraj pre postihnutych touto diagnozou, ktora ich neustale nuti premyslat, vymyslat, analyzovat, riesit, nachadzat pre a proti, atd, atd 🙂 vela lasky … vsetkym:)

    Páči sa mi

    Odpovedať

  11. Keď chcem napísať komentár, hneď sa mi zobrazí: Povedz svoj názor. Je jedno čo poviem, pretože táto veta vystihuje iba moju realitu – môj príbeh. Poviem iba svoj názor, pretože nevidím skutočnosť podstatu toho druhého. Viem, že nemám inú možnosť ako prijať ju a vytrvalo s trpezlivosťou čakať, aby som jej porozumela. Nakoniec zistím, že to všetko, o čom si myslím je výplod mojej vlastnej mysle – fantázie. A preto nemôžem súdiť – teda hovoriť o niekom a o niečom, čo veľmi dobre nepoznám. Počas cesty sa stretávam s rôznymi nezmyselnými udalosťami – dejami, ktoré myseľ nedokáže spracovať, pretože je odlišná od reality, ktorá nám bola nastolená – predurčená (ktorú sme sa naučili). To hovorím o nestráviteľných cestách, s ktorými sa stretávam, ale vďaka týmto cestám, poznávam Kto skutočne som, nakoľko ma vlastná myseľ obmedzuje pri pohľade na iné príbehy. Keď som sa otvorila týmto cestám, zistila som, že nie sú odlišné, hovoríme stále o tom istom iba v inom jazyku, v inej kultúre, v inom náboženstve. Viem, že niektoré názory zostanú opovrhnuté, ale viem, že v tých názoroch sa nájdu tí, ktorí to budú potrebovať v jednom podobnom okamihu, v ktorom som sa nachádzala aj ja v danom momente. Preto som prestala analyzovať názory, ale milovať človeka takého aký je. 🙂
    Možno aj tento názor je výplod mojej mysle – fantázie, ale viem, že dokážem ešte milovať ľudí takých akí sú.
    Prajem všetkým veľa šťastia, lásky a porozumenia!!! Verím, že nie som sama.

    „Svet je tajomstvo. A vôbec nie je taký, aký si ho maľuješ…“ Nagual Juan Matus

    „Rozširovanie limitov normálneho vnímania je predstava, ktorá vyviera z presvedčenia čarodejov o tom, že náš výber možností v živote je obmedzený, vzhľadom k faktu, že sú definované sociálnym rádom. Čarodejovia veria, že sociálny rád stavia limity nášmu zoznamu možností, no my robíme zvyšok: akceptovaním len týchto možností si staviame limit našim takmer neobmedzeným možnostiam. Toto obmedzenie, hovoria, sa našťastie týka len našej sociálnej stránky a nie našej druhej stránky – prakticky nedostupnej, ktorá sa nenachádza v oblasti obyčajného vedomia. Ich hlavnou snahou je preto odkryť túto stránku. To robia rozbitím krehkého, avšak pružného štítu ľudských predpokladov a domnienok o tom, čo sme a čím sme schopní byť.“ Florinda Donner, „Being-in-Dreaming“

    Páči sa mi

    Odpovedať

  12. Krásny dníčok želám 🙂 všetkým 🙂

    popravde, aj pre nedostatok času sem už nechodím … a na tento článok i reakcie pod ním som bola upozornená v súkromí … 😉 🙂

    a čo k tomu chcem povedať ja?

    Ste prekrásny, všetci … a myslím to úplne Vážne ….
    a tak? tak Vám všetkým prajem iba ….

    🙂 …

    Páči sa mi

    Odpovedať

  14. Síce som nečítala spomínaný článok no už z doterajších reakcii vidím akú búrlivú diskusiu spôsobil … V podstate mi to iba potvrdilo, že náš okolitý svet je iba odrazom nás samých a tým mu vkladáme do rúk všetku energiu, ktorú z nás ťahá. Jedno čí v podobe ľudí, článkov či reakcií na ne … vynakladáme vždy určitú energiu na to čo nás nejakým spôsobom máta, vedome alebo podvedome, a tým spúšťame mechanizmy, ktoré nám majú na jednej strane naznačiť, prečo nás ta situácia tak dráždi a na strane druhej čo s tým urobíme. Ja sa v podobnej situácii chvíľu točím okolo vlastnej osi až kým sa mi nezamotá hlava 🙂 aby som potom konečne pripustila, že to je nahouby, lebo takto si nepomôžem ani za sto rokov … Veľa krát musím skydnúť na nos, aby som si vyčistila hlavu … No čo už! Keď som raz blbá, tak mi treba. Toľko ľudí ma vytáča na dennej báze, no až keď som zahnaná do kúpa v podstate absolútnou somarinou (jasné že to vidím až s odstupom parádnym) až potom ma dostihne zrazu absolútna absencia emócii – v podstate by sa dalo povedať odstup. Už tej situácii nedokážem vzdorovať a ona prejde priamo skrz. Dalo by sa povedať, že cítim, vnímam, no už nebojujem a nechám to prejsť. Až vtedy viem, že už mi daná situácia nemôže ani ublížiť no už ani nič nové dať, som mimo nej hoci tiež v jej epicentre :-). A ten pocit je iba úľava a ľahkosť …

    Páči sa mi

    Odpovedať

Povedz svoj názor