Za nápad pre tento článok vďačím Dušanovi – a to absolútne v dobrom, hoci on si to pravdepodobne myslieť nebude, odkedy som ho vypoďkala za dvere svojho príbehu. Ale poslal video pre odpočet, ku ktorému som ja dopísala do článku svoj komentár. Mala som problém nájsť vhodný nadpis. Na to Dušan napísal do komentárov: “To ale dokáže jeden nadpis potrápiť myseľ (zámerne som nenapísal ľudskú 😆 ).”
Keď som to videla, prvá reakcia bola, že sa mi zdvihlo obočie a zastavilo sa až niekde na zadku. Zasa nič k veci, ale k človeku, čo písal. Zabolelo to; vždy ma zabolí, keď ma niekto nemá rád. Už na tom pracujem, ale ešte stále to je tak.
No a keď už som tak pekne emotívne reagovala, okamžite mi napadlo odpísať mu, že niekomu môže aj záležať na tom, čo vypustí z úst.
A v tom okamihu nastúpil vnútorný monológ.
“Keď mu odpíšeš, otváraš mu dvere do svojho príbehu.”
“Ale to ja nechcem. Ja si do príbehu zbytočné drámy už pustiť nemienim.”
“Tak ale potom nekomentuj.”
“Lenže mňa to myká. 😦 “
“No a? Čo sa zmení, ak odpovieš? Bude niečo inak – alebo sa len odreaguješ?“
“Noooo… asi sa len odreagujem. Nič sa nezmení. On sa nezmení; z nejakého dôvodu to nedokáže. Zatiaľ.”
“Aspoň že si tam hodila to zatiaľ… Takže ak vynaložíš energiu na odpoveď, vytvoríš tým medzi vami energetické puto, ktoré ti bude odčerpávať energiu. A nič v tejto transakcii ti ju nepridá.”
“No a to, že by som sa odventilovala?”
” 🙂 Ale ty dobre vieš, že si potom budeš prichodiť hlúpa, pretože si porušila niečo, čo hlásaš? 🙂 “
” 😀 Čort adín, ugavaríl miňjá. Máš pravdu. Vydám a nedostanem. Negatívna bilancia.”
“A on dostane presne tú pozornosť, kvôli ktorej to písal. 🙂 “
“Tú už dostal, nie?”
“Dostal, lenže zatiaľ neopustila hranice tvojho príbehu. Ešte ho neposilnila. Tak ju presmeruj na niečo užitočnejšie.”
“Napríklad?”
A tak som šla a napísala tento článok. 😉 Keď ktokoľvek povie čokoľvek, čo sa nás dotkne – tá emotívna reakcia je naša. A pretože je naša, mohli by sme ju mať pod kontrolou. Buď mu umožníme spustiť ju, alebo mu to neumožníme.
Väčšinou neumožňujem. Ale to sú také tie drobné mikroústrky, ktoré sa niekde v organizme zbierajú. Mám dobrý pocit z toho, že som nezareagovala, ale nie je mi to prirodzené. Moja prirodzenosť je alfa-samec: rozvláčiť protivníka v zuboch. Hneď a zaraz. A odkráčať z bojiska s vysoko vztýčeným chvostom.
No v rámci nevyužitých potenciálov mám aj ten, že nezareagujem. Tak si ho postupne rozvíjam. Necíti sa to dobre; cíti sa to správne. (A to je niekedy sakramenský rozdiel. 😕 ) Zakaždým, keď sa ovládnem, dostávam z toho prílev energie a vnútornú spokojnosť – a na pozadí sa ukladá ďalší mikroústrk. Takto sa zbierajú, až raz pohár pretečie a ja totálne vypením… A viete, čo? Na konci toho vypenenia sa cítim dobre… a moja energia vzrastie. 🙂
Neviem, či je to tá správna cesta, ale je to ako tie zemetrasenia – kontinentálne platne sa po sebe posúvajú a nič, ale keď už je napätie priveľké, tak sa zatrasú. Napätie sa uvoľní a zasa pohoda.
Keď je to dosť dobré pre Prírodu, je to dosť dobré aj pre mňa. 🙂 A postupom času tie situácie snáď prestanem vnímať ako mikroústrky. Už dnes mám pocit, že ich beriem viac ako testy, či to znova zvládam… 🙂
Síce zo mňa tolték nikdy nebude, ale je to aspoň zábava. 😛
P.S. nedeľa, 3.6.2012: Dnes ráno som si uvedomila, že som mala ešte inú možnosť “reagovať”, ktorú som nevyužila – spätnú väzbu:
“Vlastne som nevyužila všetky svoje možnosti.”
“No to to teda trvalo!”
“Nepindaj, veď som na to došla. Mohla som mu napísať “Keď hovoríš to-a-to, vyvoláva to vo mne pocit, ako keby si sa mi poškleboval, a to mi nie je príjemné.” Myslím, že je to z asertivity alebo transakčnej analýzy alebo z NLP, neviem…”
“A záleží na tom?”
” 🙂 Nie. Vieš, keby som to použila, tak udržiavam konverzáciu v chode a môžeme sa postupne na seba nakmitať – mohol by sa nabudúce zasprávať inak, keď už bude vedieť, čo to u mňa vyvolá. Počkaj… ale ja nechcem, aby bolo nejaké nabudúce…. Ja som ho zo svojho príbehu vyhodila! Takže vlastne nemalo zmysel reagovať týmto spôsobom.”
“…”
“No, vyhodila… Ty, to je průser… Otec ho zo svojho príbehu nevyhodil; Otcovi stojí za to – a ja som ho vyhodila… Dokelu, kto som, aby som robila rozdiely tam, kde Otec rozdiely nerobí?!“
” 🙂 “
Takže toľko moje najposlednejšie poznanie vo veci “Dušan”. A Kryonovi bozkávam ručičky za zarozvíjanie mojej schopnosti hľadať to spoločné v tom rozdeľujúcom. 🙂
P.P.S.: No a aby to nebolo celkom také cukríčkovoružovosladučkohebučké 😉 , ako som si to na záver prečítala celé, všimla som si jedno – že stále rozmýšľam nad tým, ako by sa mal zmeniť Dušan… A o mne ani slovo… To som to teda dopadla! 😆
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor