9 thoughts on “Aby utrpenie rýchlo prešlo”

1. v zmysle zatni zuby, o chvíľu to prejde … to poznám veľmi dobre, precítiť a nechať ísť …

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

2. Pokojne ano, ale mlcky, neviem… Nemyslim robenie dramy a divadla okolo vlastneho utrpenia, zatazovat okolo zijucich, stojacich, sediacich, ale vediet prejavit sa a podelit sa s utrpenim moze pomoct. Ak druha strana prejavi ‘pravy’ a nefalsovany zaujem, preco nezdielat nemlcky? Nie vsak opakovane zatazovat druhu stranu.. Ved aj na anjelov a Boha sa obraciame s trapenim, tak preco nie na cloveka?

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • Ja mám jednu skúsenosť, pre ktorú som si povedala, že o utrpení hovoriť nebudem. Čím viac som o ňom hovorila, tým reálnejšie bolo. Proste kombinácia myšlienky a zvuku a emócie ho posilňovala.

     Tak som si povedala, že ak s tým neviem nič urobiť, nemusím o tom ani hovoriť. Bolo, je, bude… alebo aj nie. 😉

     Navyše rozprávanie o problémoch nás drží v zapodievaní sa problémami a v nazeraní na situáciu ako na problém. Zistila som, že to budhistické “sit with it” je síce bes najbesnejší, ale nesmierne účinný – sedíš a cítiš, ale nemyslíš (na problém). 🙂 Pezinok volá. 😛

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • Rozumiem. Ak máš pocit, že sa situácia nedá riešiť a hovorenie o nej nepomáha, práve naopak, je lepšie mlčať. Ja som solution oriented, takže pre mňa je problém alebo utrpenie a hovorenie / počúvanie o ňom výzvou hľadať riešenia. Čo je aj opätovne problémom, kedže niekedy riešenia neexistujú alebo nie som schopná ich realizovať 😉

       Páči sa miPáči sa mi

3. Mala som teraz skúsenosť s ľudmi, ktorí prechádzali utrpením a potrebovali reálnu pomoc. Pre svoje choré dieťa – finančnú a pod. Keby nehovorili, nedostali by ju, kedže opäť tvrdíme, že je agresívne chodiť a ponúkať pomoc niekomu, kto o ňu nežiada. Boli to dôstojné a reálne. Hovorenim o probléme ho nevytvarali, ale snažili sa riešiť, kedže to nebolo v ich silách.

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • 🙂 Vieš, Tenshi, ja som taký hnidopich… 😛 Ono je rozdiel medzi “požiadať o pomoc” a “hovoriť o utrpení”. Teda, aspoň u mňa… Mám problém s tým prvým, nemám problém s tým druhým. 😉 Na príklade: Mala som kolegyňu, ktorá mala trpiteľský komplex. Bola kodependentná a nesmierne rada pomáhala ľuďom – aj sama im navrhovala, že niečo urobí miesto nich. Tak sa to hromadilo, brala toho na seba viac a viac a potom už bola fakt preťažená… Bola riaditeľova sekretárka a tam je to dosť problém, ak riešiš iné veci a tvoja agenda zaostáva. Mne tiež pomáhala. A ako som k nej chodila po pomoc, tak mi večne vyplakávala, aká je preťažená a ako ostatní zneužívajú jej dobrotu… až som jej raz, hlava jalová súcitná, povedala, že prečo im ich prosby neodmietne.

     To bol posledný deň, kedy sa so mnou rozprávala. 😛

     Len “hovorenie o probléme” u mňna nie je spracovávanie problému a hľadanie riešenia, ale je to oddávanie sa svojej roli Obete a bahnenie si v tom. Sebaľútosť ad infinitum. 🙂

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • Nemam problem s konstruktivnymi hnidopichmi 🙂 dost sa teraz venujeme teme koucingu a to hovorenie o probleme moze byt spojene s aha efektom a najdenim riesenia. Niekedy pomoze sformulovat problem nahlas a bud sa zrazu az takym problemom nezda, alebo nam nahle ‘napadne’ riesenie. Ale aby to nevyznelo inak – ak ku mne niekto pride vyplakavat a nechce to riesit, velmi rychlo ho poslem do prec 😆 Ale nebala by som sa hovorit o utrpeni, niekedy to pomoze. Aspon mne 🙂 nemozem byt hrdinka furt 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • Máš pravdu, že niekedy stačí veci vysloviť nahlas a človek si uvedomí, ako to nafúkol alebo že prehliadol nejakú možnosť… 😛 No vieš… ale potom by si nemohla byť “hrdina forever” ;-): … Asi už tušíš, že môj hlavný stresový supertrigger je “be tough!”… 😆 Ono to aj tak skončí: najprv budem “tough” a potom “stiff” a nohami napred… 😛

       Páči sa miPáči sa mi

     • Pekne si to napisala 🙂 ja uz sa aj polutujem, aj sa necham polutovat. Vzdy som vsetko riesila ja, tvrda, chladnokrvna zenska, aj voci sebe. Uz sa mi nechce, lebo potom boli aj tak obskakovane tie princeznicky, zenske ci muzske a mne povedali: ty nepotrebujes, ty si vzdy poradis. Prdlajz 🙂 rovnovaha je pre mna teraz aj si pofnukat, ale potom sa razne chytit do roboty a riesit 🙂 a necakat na pomoc inych

       Páči sa miPáči sa mi