Eprakone – ezoterika a spiritualita

Nebo je večné. A taká je aj naša skutočná podstata. — Guy Finley

(The sky is forever. And so is your true nature.)

Výťah z ďalšieho z článkov Guya Finleyho je o podivuhodnom ne-živote nášho falošného “ja”: Ľudské bytosti trpia zvláštnym druhom spirituálnej straty pamäti, ktorá je dôsledkom toho, že na seba nabrali falošnú identitu – a ani o tom nevedia… Ako je to možné?

Toto dočasné falošné “ja” sa totiž cíti reálne ako “ja”. Je oživované a poháňané záplavou reakcií, ktoré produkujeme, keď sa ponevierame naokolo a hľadáme naplnenie. Ale skutočnosť, že táto nižšia bytosť je niečím poháňaná, ešte neznamená, že žije. Aj budozér behá po okolí a herbarizuje veci a pritom je to len mašina. V podstate naše falošné ja je presne to isté. Mašina.

Falošné ja je vyživované negatívnymi emocionálnymi reakciami, ktoré sú dôsledkom nášho zaužívaného nekorektného myslenia. Pretože tieto trestacie myšlienky a emócie sú len mechanické pohyby našej nižšej povahy, sú viazané na čas. To značí, že nedokážu prežiť samy od seba – len čo udalosť, v ktorej vznikli, pominie, pomaly začínajú slabnúť a vytrácať sa. A ako pomaly slabnú, slabne s nimi aj život falošného ja, ktoré pôvodne poháňali.

A pretože falošné ja vidí, ako pomaly slabne to, čo mu dodáva silu, začína sa báť svojho zániku. Aby nezaniklo, vyštartuje nový podivný ne-živý cyklus znova. Začne vyhľadávať nové, intenzívnejšie trable alebo vzrušenia a ak nijaké nenájde, tak si nejakú drámu vytvorí, aby sa udržalo pri živote dovtedy, dokiaľ život sám neprinesie nejaké nové “vzrůšo”.

Napríklad falošné ja miluje spory s inými ľuďmi, pretože mu je jedno, či v nich vyhráme alebo nie. Stres, ktorý pri nich cítime, je krvou v jeho žilách – a tak nepotrebuje nič viac, len nás udržiavať v stave sústavného bojovania. Pri bližšom pohľade je falošné ja mastrom vo vyrábaní “z komára somára”, pretože tak veľmi potrebuje temné a strádavé časy.

A my, nevedomí ľudia, len príliš ochotne nasledujeme tento temný pud, ktorý nás vedie k opakovaným útrapám a nešťastným koncom. Prečo? Pretože sme omylom na seba nabrali falošnú identitu, ktorá žije lenpre drámy a ťažkosti, a bojíme sa, že jej smrť by znamenala tú našu…

To je totálny omyl. Náš problém je v tom, že naša súčasná úroveň osobnej sily nedokáže vopred odlíšiť, či smerujeme do Draculovho zámku alebo do Disneylandu (pre mňa je to druhé ešte hororovejšia predstava. 😛 ), preto si myslíme, že nemáme na výber a musíme podľahnúť požiadavkám falošného ja. Už len táto jediná skutočnosť je dostatočný dôvod na to, aby sme sa snažili zdvihnúť si svoju osobnú silu. Myslieť si, že koniec tejto “nervnej” nátury, nášho falošného ega, by bol koniec toho, kto skutočne sme, je ako myslieť si, že koniec búrky znamená koniec neba…

Podobné články:  O sebahodnote a egu • Prečo sa máme problém zmeniť? • Sila pochybnosti: kedy je dobré byť skeptickým?