Na webe som našla prepis rozprávania jedného shuarského (Jívaro) šamana, dlhý tak zo 40 strán. Postupne si ho budem vycucávať a dávať ho sem. Keďže text je neupravovaný do normálnej angličtiny a šaman rozprával doslova “za pochodu”, možno niektoré veci nebudú najjasnejšie na celom svete… Nič s tým nenarobím. 😕

To, čím šaman začínal, sa nazývalo Neviditeľné reality. A prvá veta bola: “My, Shuarovia, berieme život veľmi odlišne od iných skupín ľudí tohto sveta.”

Viera Shuarov ohľadne tohto sveta uznáva, že existujú rôzne miesta. Prvé z nich je Nunka, viditeľná Zem. Iné sú neviditeľné: Nayaimp je niečo ako kresťanské Nebo, tunkurua-waitiai nunka je niečo ako vnútro Zeme a prípadne kresťanské Peklo a potom šaman spomína nejaké nunka init Nunkui pujutai, Zem, kde je Nunkui, ale nevysvetľuje ďalej, o čo ide. Na internete som vyhrabala nezáväznú informáciu, že Nunkui je Matka Zem.

Živí ľudia a materiálne bytosti obývajú viditeľnú Zem. Neviditeľné miesta sú obývané spirituálnymi bytosťami. Život v týchto miestach je odlišný od života na Zemi, ale Shuar veria, že tieto miesta majú podobné zvyklosti ako naša Zem: oslavy, bývanie (jea) a odevy. Tieto miesta sú odlišné tým, že v nich nenexistuje nijaký protiklad dobra (a výnimkou Pekla, tunkurua).

Šamanov dedko mu rozprával príbeh, keď bol nemocný a omdlel a zažíval svoje telo ako nehybný objekt na zemi, hoci to bolo jeho telo. Potom išiel cestičkou cez divočinu, až prišiel k veľkému shuarskému domu. Dvere boli otvorené a vnútri boli ľudia. Keď ho videli prichádzať, jeden z nich povedal, nech zavrú dvere, pretože preňho ešte nenastal čas vstúpiť (=zomrieť). Puklinou v stene pozeral a videl jedného zo svojich predkov a ľudia vnútri oslavovali, pili a tancovali. Dedko sa vrátil späť tou istou cestou, ktorou prišiel, vrátil sa do tela, zacítil obrovskú bolesť v pečeni a potom sa vrátil do normálneho stavu.

Nejako mi to pripomína moju vlastnú cestu “nadol”, hoci ja som nevidela shuarský dom 🙂 , ale ostatné veci sa dosť kryjú. Myslím, že to ten dedko odo mňa okopíroval. 🙂

Toto miesto, o ktorom dedko rozprával, Shuar nazývajú Raj – penker pujutai nunka. Ich Peklo (tunkuruanam) je miesto utrpenia a veria, že existuje démon, ktorý posiela všetko iwianch uunt (bez vysvetlenia, o čo ide; folklór mi ide niekedy parádne na nervy 😕 ; iwianch som vo francúzsko-shuarskom slovníku našla ako “diabol”). Keď tam príde duša, tento démon ju prijme a pošle do ohňa, v ktorom horí, kým iní duchovia pomáhajú démonovi nosiť drevo a páliť prichádzajúcu dušu. Neskôr sa z nej stane skutočný démon nekás iwianch. Život v  tunkuruanam je protiklad života na tom dobrom mieste, kde bol šamanov dedko.

Shuar veria, že podobne ako ľudia i rastliny a zvieratá majú dušu. Veria tomu preto, lebo duše zvierat sa ukazujú človeku v snoch a pri požití halucinogénov.

Duša psa ide vždy do Pekla (tunkuruanam) a takto pomáha duši zomrelého človeka, prináša mu v ušiach vodu, aby mal čo piť. To však len vtedy, keď sa k nemu na Zemi správali dobre – spláca toto dobré zaobchádzanie tým, že prináša vodu. Ak s ním zaobchádzali zle, pomáha ostatným nosiť drevo na hranicu, na ktorej duša jeho pána horí 🙂 .

Ďalšie miesto je Anku, niečo ako kresťanský Očistec. Bývajú tam duchovia jeakar, neviditeľní pre človeka. Potom je tu svet božstva Tsunki, svet vody, Entsa. Tam je všetko to, čo na Zemi: domy, sliepky, dobytok a prasatá. Poznajú hmyz (napr. šváby, ktoré hádžu sliepkam, sú pre nás ryby). Ľudí vidia ako jastrabov. V tomto svete tsunki robia tie isté aktivity ako ľudia. Hlboké časti rieky sú domy tsunki; vodopády sú ich záhrady.

V svete Nunka žijeme po istú dobu ako hmotné bytosti. Nayaimp obývajú spirituálne bytosti, ktoré majú všetko a nič im nechýba. Žijú v spoločenstve a sú nesmrteľní. V svete Anku, Očistci, bytosti ukončujú svoj pobyt na Zemi, keď príde ich čas, a keď ho ukončia, idú žiť do Nayaimp – preto miznú z tohto sveta. Pod zemou žije Nunkui, sila, ktorá obdarováva alebo ochudobňuje ľudí tohto sveta potravou a dáva silu rastlinám.