Problémy s citovou naviazanosťou, rozchodmi a akceptovaním straty patria možno k najčastejším, na ktoré ľudia hľadajú odpoveď. Možno si poviete “je tam toho – tak proste zabudnem, čas lieči všetky rany”… Kiež by to bolo také jednoduché! Ak si tieto problémy včas neošetríme, veľa riskujeme:
- ak je “zlyhanie” dostatočne bolestivé, dokáže nám vyrobiť nejaké nevhodné presvedčenie, podľa ktorého sa budeme správať v budúcnosti a budeme si privolávať podobné situácie, prípadne sa doživotne pripravíme o potešenie z nekomplikovaného vzťahu
- ak je “zlyhanie” pre nás dostatočne traumatizujúce, vtlačí sa do našej aury a v tomto živote nám vie privodiť blokády energie a z nich vyplývajúce choroby, čím existuje možnosť, že si ho vezmeme so sebou ako obmedzujúce presvedčenie do budúcich životov (tzv. karmický dlh)
- podobné “zlyhanie” dokáže dosť citeľným spôsobom narušiť ostatné naše vzťahy s inými ľuďmi: uzavrieme sa do seba, začneme od seba iných ľudí odháňať, lebo sa bojíme ublíženia a podobne
- obvykle sa na traumatizujúci pocit “zlyhania” začnú naväzovať iné negatívne emócie, napríklad obavy, úzkostlivosť, strata sebahodnoty a schopnosti rozhodovať sa, strata samostatnosti a iné.
Dosť dôvodov na to, aby sme “zlomené srdcia” nebrali na ľahkú váhu – a to v žiadnom veku! Zlomené srdce v trinástke môže mať rovnako negatívny dopad ako zlomené srdce v sedemdesiatke. Nezáleží totiž na veku, ale na tom, aká intenzívna bola emócia “zlyhania” a či v našej histórii máme nejaké zážitky, ktoré ju mohli posilniť alebo podporiť – teda “zabetónovať”.
A ešte jedna maličkosť: ak toto “zlyhanie” vnímame príliš intenzívne, obvykle je to poukázanie na to, že nie sme dostatočne vyvážení. A ak nie sme dostatočne vyvážení, tak sa táto nerovnováha prejaví aj v iných oblastiach – a možno s podobne drvivým dopadom.
Jeden taký príbeh
Včera mi poslala Mirka komentár, ktorý sa tiež viaže k tejto téme. Píše:
“Ahoj Heli, prosim ta o pomoc, lebo uz neviem ako dalej. Trpim depresiami a smutkom zo vztahu, ktory sa uz skoncil (pre mna asi nie). Zufalo milujem cloveka, ktory si to ani nezasluzi. S mojim “byvalym” som zila 3 roky, pocas ktorych ma neustale podvadzal a klamal, a opustil ma v 5.mesiaci tehotenstva. Teraz som ostala sama s malym a miesto toho, aby som sa z neho tesila ako vsetky ostatne matky, len placem a smutim. Stale dufam, ze sa otec dietata “preberie” a vrati k nam a zacneme zit ako normalna rodina. Ako sa mam prosim zbavit tychto pocitov a zacat sa tesit zo zivota bez neho?”
Rozhodla som sa použiť Mirku ako prípadovú štúdiu (dúfam, že ju to neponičí ešte viac), pretože v jej príbehu je všetko to, o čom som hore písala, vo veľmi čistej podobe. Pozrime sa naň:
Mirka píše, že 3 roky žila s človekom, “ktorý si to ani nezaslúži”, lebo ju “neustále klamal a podvádzal” a nakoniec ju opustil, hoci s ním čakala dieťa. Z toho, čo píše, jasne vyplýva, že išlo o nerovnocenný vzťah, v ktorom jeden stále dával a druhý stále bral – a keď si našiel možnosť brať inde, tak sa pobral ďalej… Vo vzťahu zostal už len človek, ktorý svoj život založil na dávaní, odpúšťaní, zatváraní očí, nevidení pravdy – a odrazu nemá komu dávať, nemá komu odpúšťať, nemá sa prečo cítiť utláčaný… a tak chce partnera späť, aby znovu mala komu odpúšťať, aby ju znovu mal kto utláčať. (Mirka, prepáčte. Niektoré veci treba povedať naplno, inak nedostanete šancu s nimi niečo urobiť.)
Keď pripustíme nerovnocenný vzťah, je to vždy poukaz na to, že máme nejaký nevyriešený problém sami so sebou. Väčšinou ide o nízky pocit sebahodnoty. Tieto pocity sa rodia rôznym spôsobom, ale rodia sa v rannom detstve, alebo sú “batožinou” z minulých životov. Niekedy stačia prísni rodičia, ktorým sme nikdy nič nevedeli urobiť dosť dobre, aby sme získali pocit nevyhovovania. A pretože sme si na ten pocit medzičasom zvykli, hľadáme v svete niekoho, kto nám ho dá – a len jeho. Ak nám niekto začne navrávať, že sme nebodaj úžasní a plnohodnotní, neuveríme mu. Ak to nezačneme ošetrovať okamžite, tak si zvykneme na pocit nevyhovovania, že neskôr nedokážeme prijať nijakú pochvalu, necítime na seba nijakú hrdosť a nič, čo vyznieva v náš prospech, už nevieme akceptovať… Z takéhoto stavu sa už z vlastnej sily obvykle nevyslobodíme (a ak áno, je to dlhodobý boj – ten môj trval napríklad dobrých 10 rokov).
Takže prvá otázka znie: čo v našom živote nie je v poriadku, že nás to núti dávať sa vo vzťahu do nerovnocennej/podradenej roly? Nepoďme na to odpovedať teraz, pretože Mirku bolí srdce a potrebuje urobiť niečo v prvom rade s tým. Ale ak sa touto otázkou nebude v najbližšej dobe vážne zaoberať, hrozí jej, že nezruší ten nevhodný vzorec správania, ktorý ju do týchto situácií privádza – a čoskoro bude mať podobný problém.
Mirka je v etape, keď už partner odišiel a ona nechce/nevie jeho odchod akceptovať. Pritom z jej riadkov nehovorí slepá láska – tá by nepripustila, že na partnerovi nebolo niečo v poriadku! Z Mirky hovorí strach zo samoty, zo straty prostredia, v ktorom žila tri roky. Pravdepodobne má pocit, že zostala na všetko sama a že možno na to nestačí… Má strach zo zodpovednosti vziať život svoj a svojho dieťaťa do vlastných rúk.
Je to veľmi pochopiteľný pocit… Človek je tvor spoločenský, potrebuje prostredie a potrebuje deľbu práce. Potrebuje iných ľudí okolo seba, any sa mal s kým poradiť, ak nepozná presnú odpoveď. Ľudia okolo nás nám dodávajú istotu. Ak sa nám vzťah rozpadne, odrazu stojíme sami a nikde nemáme záruku, že ešte niekto príde… Keby nám vtedy niekto povedal “tu máš záruku, že do roka si nájdeš nového partnera”, brali by sme rozchod oveľa ľahšie. Poplakali by sme si, pozbierali by sme sa a s nádejou by sme upierali pohľad do budúcnosti.
Lenže takáto záruka neexistuje a nás momentálne bolí srdce. Čo teda s tým?
- Potrebujeme vnútorne celú záležitosť uzavrieť.
- Potrebujeme zneutralizovať bolestivé spomienky.
- Potrebujeme si vybrať späť životnú energiu, ktorá je v týchto situáciách uväznená, lebo ju budeme potrebovať na prípravu lepšej budúcnosti.
- Potrebujeme si napraviť pošramotené ego.
- Potrebujeme si pripraviť lepšiu budúcnosť a príležitosti pre nové vzťahy.
No a teraz po jednom, ale ešte predtým malý tip, ktorý nám pomôže ľahšie zabsolvovať celý proces uvoľnenia viazanej energie: Začnite robiť veci inak. Choďte do práce inou cestou. Robte veci inou rukou. Pozerajte inú televíziu, počúvajte iné rádio. Stretávajte sa s ľuďmi, s ktorými ste už dlho neboli. Všetko toto vás pripravuje ľahšie a menej bolestivo prijať zmenu, ktorú idete urobiť.
Vnútorne uzatvárame bolestivú udalosť
Tento krok si vyžiada hodne sebadisciplíny. Mirke netreba hovoriť, že nemá za čím plakať! Mirka to dobre vie… Ale jej spomienky sa viažu na minulosť a kým sa bude k minulosti v spomienkach vracať, bude im dodávať energiu – tú energiu, ktorá jej bude chýbať v dennom živote a pri príprave budúcnosti. Nezabudnime: energia nasleduje pozornosť. Kam sa obráti naša pozornosť, tým smerom plynie aj naša energia. Ak na bolestivú minulosť myslíme a spomíname, vlastne jej dodávame energiu, aby nás bolela stále viac a viac!
Takže prvý krok je prestať myslieť na minulosť. Ľahko povedané – ale ako na to? Ja som kedysi postupovala celkom intuitívne. Predstavila som si betónový kanál-chodbu, ktorá k minulosti viedla, a tú som jednoducho zabetónovala. Na stenu som v duchu vycapila veľký červený nápis “STOP! Týmto smerom nie!” A potom, keď som sa pristihla, že moje myšlienky sa stáčajú smerom k tejto chodbe, tak som si v duchu povedala “STOP!” a nasilu som sa prinútila myslieť na niečo iné.
Iný spôsob som vyčítala v Caroline Myssovej: dáme svojmu po minulosti bažiacemu egu nejakú podobu. Napríklad si ho predstavíme ako biednu prosebnicu s ovesenými ramenami, prikrčenú a zospodu zúfalo hľadajúcu náš pohľad, s obrovským svietivým srdcom, do ktorého sú napichané špendlíky. Dáme jej nejaké meno – napríklad “ubolená naivka”. A vždy, keď sa naše spomienky stočia smerom k minulosti, povieme jej súcitne: “Ubolená naivka, vidím ťa a viem, že chceš spomínať, ale zabudni na to. To nepripustím. Žijeme pre budúcnosť.”
Týmto krokom sme ošetrili to, že nám nebude unikať energia a nebude zosilňovať našu väzbu na minulosť. Musíme byť dôslední – inak si nepomôžeme.
Malý tip: Nehovorte pred inými o svojich bolestiach a problémoch. Ak sa vás niekto spýta, ako sa máte, vždy odpovedajte pozitívne. Na všetko vždy dávajte optimistickú odpoveď, aj keby to hneď nebola pravda. Nezabúdajte: Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Američania tomu hovoria “predstieraj to tak dlho, až to zvládneš úprimne” (fake it till you make it). A v podstate ani veľmi klamať nebudete – zo stavu, v ktorom ste, vedie už cesta jedine nahor…
Takže keď sme sa postarali, že už do minulosti neinvestujeme cennú energiu, potrebujeme vytiahnuť späť tú energiu, ktorú sme do nej už zainvestovali. Ak to neurobíme, hrozí nám, že si vytvoríme traumu a nevhodné presvedčenie, ktoré nás bude vháňať do podobných situácií znova a znova. A v Mirkinom prípade hrozí, že toto presvedčenie prenesie i na svoje dieťa a traumatizuje ho pre vzťahy s inými ľuďmi.
Neutralizujeme spomienky a prinavraciame si stratený kúsok duše
V druhom kroku budeme hodne spomínať a písať. Preto je dobré, ak najprv necháme prejsť niekoľko týždňov, aby sme si navykli nevracať sa mimovoľne v spomienkach do minulosti. Potom si môžeme trúfnuť otvoriť ju ešte raz – naposledy. (Človek sa pritom musí riadiť svojím vlastným pocitom. Ak si prichodíte dosť silní na to, aby ste znova otvorili minulosť, choďte do toho. Ak nie, radšej počkajte, kým ju budete môcť otvoriť bez strachu, že znova skĺznete do starého bolestínstva. U mňa napríklad to “niekoľko týždňov” trvalo až rok – pretože som nevedela o tom, ako “robenie vecí iným spôsobom” dokáže celý proces urýchliť. Nuž čo – človek sa učí na vlastných chybách…)
Predpokladajme teda, že máme situáciu natoľko pod kontrolou, že už sme do nej neinvestovali žiadnu novú energiu a preto nás emocionálne už toľko nevyčerpáva. Nastal čas na “písomku”:
Vezmite si niekoľko hárkov papiera a vytvorte si priestor, kde ste sami a nemusíte sa pred nikým tváriť. Budete plakať. Budete možno nadávať. Nechcete, aby vás niekto v tomto stave videl.
A ideme spomínať: pospomíname si na všetky dobré i zlé príbehy, ktoré si zo vzťahu pamätáme. Všetky si napíšeme na papier. Stačí heslovito, len aby sme s nimi mohli ďalej pracovať. Ak nás napriek všetkému prikvačia emócie, môžeme si pomôcť malým trikom – predstavíme si, že za stolom nas papiermi sedí a spomína “ubolená naivka” a píše svoje spomienky na papier. My sa vznášame niekde nad ňou v rohu miestnosti, sledujeme ju a ticho ju ľutujeme, ale pritom vieme, že keď dopíše, bude jej oveľa lepšie. To nám pomôže odosobniť sa od toho, čo píšeme.
Takto si spíšeme všetko, na čo si len spomenieme. Nemusí to byť absolútne všetko, čo sa udialo, ale mala by toho byť prevažná väčšina.
Teraz prichádza špeciálna rada pre Mirku a pre tých, ktorí v rozbitom vzťahu mali deti. Vezmite si nový papier a prepíšte naň všetky dobré spomienky, ktoré na vzťah máte. Ak to bolí, pomôžte si znova predstavou, že to nepíšete vy, ale “ubolená naivka” – a poľutujte ju, hoci viete, že práve začína vyhojovať starú ranu. Keď ste hotoví, vložte papier do obálky, zalepte ju a napíšte na ňu “spomienky pre moje dieťa”. Raz sa dieťa bude pýtať, aké to vtedy bolo – a padne vám obom dobre, ak sa budete mať pri spomínaní o čo oprieť. Obálku odložte na tento čas.
Potom vezmite znova papier so spomienkami a v najbližších dňoch a týždňoch budete spomienky “odpracovávať”: vezmete si prvú, neutralizujete ju a vrátite si energiu späť. Použijeme na to bleskovú bosorácku rekapituláciu. Zavrieme oči a pripomenieme si spomienku. Venujeme pozornosť tomu, čo sme vtedy cítili. Ten pocit si vyvoláme vnútri, otočíme hlavu doľava, nadýchneme ho do seba, zadržíme dych, otočíme hlavu doprava a vydýchneme ho, pričom ho premeníme na nejaký iný pocit (ja najčastejšie neutralizujem na ľahostajnosť alebo pobavenie, ak nešlo o príliš silnú negatívnu emóciu). Je dobré si pritom v duchu hovoriť, čo robíme: “teraz nadychujem všetku tú bezmocnú zlosť, teraz z nej vyberám energiu a teraz výdychom mením zlosť na ľahostajnosť”. S každou spomienkou to robíme tak dlho, kým v nej ešte nejaká emócia zostala. Ak už máme pocit, že sme emóciu zo situácie celkom zneutralizovali, otvoríme oči, túto situáciu zo zoznamu vyškrtneme a prejdeme na ďalšiu.
Týmto spôsobom sme “odpracovali” dva body v jednom. Končíme, keď už na zozname nezostane nič. Zoznam spálime alebo rituálne roztrháme na drobné kúsky a spláchneme do záchoda. (A ak ste takí zlomyseľno-vzťahovační ako ja, môžete pritom povedať “drahý môj, posielam ti tvoje spomienky; paaa”.)
Nová identita
Ak by sme teraz skončili, tak už sme sa postarali o to, aby nám zlý zážitok nepriniesol v budúcnosti nejakú chorobu alebo aby sa nepremenil na karmický dlh. Ešte stále však sme nezabezpečili, že sa nebude opakovať. Máme dve možnosti: buď si napíšeme program, ktorý nás donúti nikdy v budúcnosti nevliezť do podobných situácií, alebo budeme hľadať skutočné príčiny toho, prečo sme pripustili nerovnocenný vzťah – a tie odstránime.
Ja som postupovala tým prvým spôsobom. Dnes viem, že bol nesprávny, ale škoda sa už stala: po zrelej úvahe som usúdila, že k sebe priťahujem tých nesprávnych partnerov. Tak som si “napísala” program, ktorý ma odsúdil na celibát. A pretože som vedela, že ak ho aktivujem, môže nastať obdobie, keď ho budem chcieť zmeniť (lebo veď ak niečo viem napísať, viem to aj zmeniť), tak som ho vybavila navyše tzv. Azraelovým blokom – inštrukciou, kde sa každý pokus o zmenu programu trestá smrťou organizmu. (Nakoľko som bola úspešná, to som sa dozvedela o dvadsať rokov neskôr – a takmer ma to stálo život. Odvtedy už neexperimentujem.)
Ak môžete, choďte tou druhou cestou. Preskúmajte všetky svoje presvedčenia a testujte ich platnosť. Často totiž preberáme presvedčenia z nášho prostredia automaticky – a možno sa nám vôbec nehodia. Sú to presvedčenia ako “vždy sa musíš postarať najprv o iných, až potom o seba” alebo “kedy si bola dobrá, chlapi by o teba stáli”. Nemusia sa zakladať na pravde – sú to jednoducho presvedčenia niekoho o tom, ako situácia vyzerá. A ak ten niekto mal sám životné šrámy, tak tie presvedčenia podľa toho vyzerajú. (Viac k tejto téme je v Čo z nás odsáva energiu a Meníme svoj vnútorný monológ.)
Dobrý spôsob, ako si vybudovať novú identitu, je vziať si nejaký vzor a povedať, čo z neho chceme vniesť do nášho života. Potom si ho vizualizujeme. Vezmeme si ho do srdca a tam ho vložíme. A stále sa k nemu budeme vracať.
Ak sa nám podarí dostať sa až sem, nadobudli sme vzácnu schopnosť pri hocijakom príkorí sa postaviť znovu na nohy. Dôležitá poznámka pre tých, ktorí majú deti: nikdy, ale skutočne nikdy na nich neprenášajte svoje presvedčenia v období, keď ste ubolení a reagujete emotívne. Neviete, akú škodu tým môžete napáchať na ich duši… Dané presvedčenie možno platí pre vás a pre vašu situáciu, ale ak ho prenesiete na dieťa, ktoré v tejto situácii ešte nie je, spravíte z neho “program”, s ktorým sa potom dieťa bude musieť potýkať tak dlho, až kým nájde spôsob, ako ho zneutralizovať!
(Obrázok k tomuto článku je z galérie “azurylipfe“, autorky Mystic Dream tarotu.)
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor