Veľká časť toltéctva sa točí okolo “videnia”, aj keď po istom vplyve ruizovcov ho už nepovažujem za také ústredné. Rozhodne je to “najbosoráckejšia” kvalita, ktorá dodáva ľuďom pocit špeciálnosti. A preto kdekto “vidí”.
Ako ale vieme, že skutočne vidíme? Že to, čo dostávame ako informácie, nie je skreslené našimi vnútornými prianiami a nastaveniami? A že skutočne “vidíme” a nie len namýšľame si?
Veľkú úlohu zohráva ľudská psychika. “Videnie” podľa toltékov totiž nie je proces týkajúci sa očí, ale hocijaký príjem informácií od Večnosti (=”z mimofyzickej reality”). Komplikuje to to, že oči môžu zohrávať funkciu vstupného kanálu. Navyše to komplikuje to, že skutočnému vstupnému kanálu hovoríme Tretie oko. Takže vidíme očami alebo Tretím okom – a tak máme tendenciu stotožňovať “videnie” so zrakovými vnemami. A ak nemáme patričný zrakový vnem, môžeme si myslieť, že ešte “nevidíme”. Čítať ďalej