Už som písala o webinári Crack Your Egg a o tom, že pre mňa už odviedol celkom úžasnú robotu. Medzičasom sprístupnili aj druhé video, ktoré hovorí o tom, aké mechanizmy fungujú pri vytváraní nášho “vajíčka, ktoré potrebujeme puknúť“, a ako funguje celé vajíčko, keď sa raz vytvorí. Pretože sa mi to páčilo, idem si to hodiť aj sem.
Začína to tým, že veľa ľudí verí v predurčenosť osudu a že tí, ktorí sa pokúsia svoj osud meniť, za to budú nejakým spôsobom “potrestaní”. Čítať ďalej
Kúpila som si veľmi zaujímavú a múdru knižočku od Mircea Ighisan Georgea, ktorá sa volá Wow! a je o tom, ako zhmotňujeme realitu. Keď v nej nájdem niečo, čo stojí za to si zapamätať, tak to sem dám. Dnes začínam tým, ako náš mozog zhmotňuje pre nás realitu. Tieto mechanizmy potrebujeme poznať, ak chceme vôľou pohybovať naším kotviacim bodom a presúvať sa na želanie z reality do reality, ale aj vtedy, ak sa chceme zbaviť našich samonastolených obmedzení.
Knižka je písaná dialogicky, takže nejde o priamy preklad, hoci niektoré pasáže budú hodne doslovné…
“Všetko, čo sme, je výsledkom našich myšlienok. Duch je všetko. Čo si myslíme, tým sa stávame.“ – Budha
Obvykle vychádzame z toho, že vidíme očami, počujeme ušami, voniame nosom, chutnáme jazykom a cítime rukami. Čítať ďalej
Tieto úvahy mi prišli cez newsletter Jima McElweeho z Unexplainable Store. Je to sprievodný text k jeho terapii na odstránenie ľútosti.
Čo je to ľútosť a prečo ju cítime?
Ľútosť je sama o sebe zmes dvoch pocitov – strachu a smútku. Je to strach z niečoho, čo sa nám udialo a nad čím nemáme kontrolu a strach z toho, že by sa daná vec mohla prihodiť znova. Ak si o nejakej minulej udalosti myslíte, že by ste boli radi, keby sa nebola vôbec stala, a myslievate na ňu častejšie, ako vám je milé, tak patríte k ľuďom, čo žijú s chronickou ľútosťou.
Predstavte si, ako by to vyzeralo vo vašom živote, keby váš rozum dokázal vysporiadať všetky tie pocity, čo vás trápia. Keby ste šli spať a ničoho by ste sa nebáli, keby ste sa ráno zobúdzali s tým, že nič nehrozí. Čítať ďalej
Dnes sa púšťam do jedného z článkov Théuna Maresa – takých tých populárnejších. Nie je to priamy preklad, skôr prerozprávanie:
V súčasnosti si čoraz viac ľudí začína uvedomovať, aké dôležité je priznať si a vyjadriť svoje vlastné emócie a nepotláčať ich. Tvár pokerového hráča postupne vychádza z módy, ale ešte stále dobre nechápeme, čo tie emócie vlastne sú a čo to znamená “vyjadriť emócie”. Často si to zamieňame z odovzdávaním sa emóciám, ktoré máva obvykle hodne ničivé následky. Čítať ďalej
Autor obrázka: Wilfred Moral
Channeling zo 7.11.2010:
Gaia, skúsime písať?
🙂 Skúsime.
Pýtala som sa ťa na bezmocnosť. A vzišlo z toho, že sa bojím opýtať Gabriela a že môj strach je bezpredmetný, lebo nemám čo stratiť. Že strach majú len ľudia, ktorým záleží na tom, ako budú vnímaní alebo aký bude výsledok. Ale keď ti je všetko jedno, že nemáš strach. Ale čo potom cítim, ak to nie je strach? Čítať ďalej
Vo filme Pearl Harbor je scéna, kde amerického prezidenta F.D. Roosevelta presviedčajú, že druhá svetová vojna sa nedá vyhrať. A Roosevelt, po obrne pripútaný na invalidný vozík, sa zrazu pohne, vzoprie sa na rukách, vytiahne sa o dosku stola a postaví sa na svoje nefunkčné nohy:
„Nehovorte mi, že sa to nedá.“ (Don‘t tell me it can‘t be done.)
Toto je silný obraz a dobre sa hodí k dnešnej téme – k prekonávaniu svojich nevhodných programov a presvedčení. Kedykoľvek ideme so sebou niečo robiť, budeme sa potkýnať o naše zvyky, zabehané rutiny, teda to, čomu hovorím „autopilot“. Pred chvíľkou som si pozerala jedno inšpiratívne video, ktoré ma nesmierne oslovilo a urobila som si z neho výcuc: Čítať ďalej
Včera som písala o ne-robení. Dnes prinášam príbeh k ne-robeniu s cvičením, ktoré navrhol don Juan Castanedovi, aby v ňom začal lámať bariéry vytvorené autopilotom.
“Počas dňa sú tiene bránami k ne-robeniu,” povedal. “Ale v noci, pretože v tme prebieha len veľmi málo robenia, je všetko tieňom – ešte aj spojenci. Už som ti o tom hovoril, keď som ťa učil chôdzu sily.” Čítať ďalej
Channeling s Gabrielom:
Dnes ráno som mala rozhovor v hlave „sama so sebou“, tak som sa pýtala Gabriela, či to bol on. MY. Pýtam sa: my ako nie presne ty ale niektorý iný z vás? NIE. My ako my dvaja? ANO. A potom sme sa dohodli, že hodíme reč na tú tému, čo mi predtým bežala hlavou: cesta von je vlastne cesta dovnútra. Čítať ďalej
Dnes ráno, keď ma napadlo písať tento článok, vyzeralo to ešte ako dobrá myšlienka… Už si tým nie som až taká istá. 😕 No dobre, o čo pôjde? Ako viete, pred pár dňami začalo moje najnovšie “anjelské utrum” po tom, ako mi prezradili, že ma v pohode dlhý čas klamali. Celkom sa zrútila moja predstava o realite, pretože všetko, čo som vedela, mohla byť nepravda… Čo si budeme bublať: išla som do kolien. Toto je pokus zadokumentovať, ako taká skúsenosť vyzerá…
[Priznávam, tá ilustračka, ktorú som si vybrala, je dosť dramatická, ale nuž čo narobím…? Ja som už raz taká – “dramatická”… Posledný akčný hrdina! 😛 ]
Veľa depresií a pocitov nevyhovovania pramení v tom, že sa snažíme podvedome nastaviť na očakávania rôznych “autorít” v našom živote. Ak počúvame “autority”, máme neklamný signál, že sa nechávamie viesť našim vnútorným autopilotom – že kontrolu prebralo naše ego, nie naša duša.
Ako vznikajú “autority” v našom živote? Sú rôzne: jedny vznikajú obdivom k schopnostiam, vlastnostiam alebo prístupom iného človeka, iné sú do nás vovychovávané rodinou a spoločnosťou (autorita starších, nadriadených, učiteľov, policajtov a čojaviemkohoešte). Oba druhy autorít majú spoločný mechanizmus, ktorý ich buduje – naše ego, ktoré zisťuje svoju “cenu” tým, že ju porovnáva s “cenou” iných ľudí. Proste odvodzujeme hodnotu nie od toho, kto sme, ale od toho, ako nás tí druhí vidia. A pretože pri porovnávaní funguje ešte jeden mechanizmus ega – naše slabé stránky porovnávame so silnými stránkami toho druhého – nevychádzame z týchto porovnaní veľmi slávne… a nadobúdame komplexy, menej si trúfame, znižujeme svoju hodnotu a dostavia sa depresie. Čítať ďalej
Eprakone - ezoterika a spiritualita 