Niekedy v živote nastane obdobie, v ktorom ako keby sa všetko proti nám spiklo. Nič sa nám nedarí, pred nami sa kopia problémy a my si nevieme nájsť cestu von z nich. Takéto cykly sú v živote pomerne bežné. Najčastejšie sa v ich začiatkoch skrýva nejaká maličkosť, ktorá nás dočasne “vyhodila” z koľají. Prenesieme sa cez ňu, ale niekde naštrbila naše sebavnímanie – buď nás neúspech urazil alebo pohanil. A k slovu sa dostáva ego…
Všimli ste si? Tak “urazil” ako aj “pohanil” sú posudzovačné slová, ktoré sa opierajú o naše sebavnímanie a situáciu, v ktorej toto sebavnímanie utrpelo. Miesto toho, aby sme pripustili, že naše “ja” má viac stránok ako len tie víťazné a že sme to práve úspešne dali svetu najavo, začneme unikať následkom tohoto poznania – najčastejšie tak, že robíme ešte viac toho, čo sme robili predtým: prefarbujeme veci, preinterpretovávame ich a tvárime sa, že “všetko bolo inak” a “to bola náhoda”. Čítať ďalej

Veľa nešťastia a nedorozumení v našom živote vzniká preto, lebo konáme z nášho ega, nie z našej skutočnej podstaty. Nerobíme to vedome – od detstva sme nútení prispôsobovať svoje prejavy tomu, čo sa od nás očakáva, aby nás iní neodohnali a nevylúčili zo svojho stredu. Človek sám o sebe je slabý tvor a potrebuje iných ľudí okolo seba. Tak sa začne prispôsobovať. Začne svoju identitu odvíjať od toho, ako ho hodnotia iní. Niektoré veci “predstiera”, lebo ich okolie očakáva, iné kamufluje, lebo okolie by ich neprijalo. A niektoré vlastnosti si už postupom času ani neuvedomuje – len ho nekonečne rozčuľujú na iných… 
