Konečne sa moja energia začína dávať do poriadku a už aspoň na chvíľku dokážem vyliezť z tela a začínam cítiť kontakt s anjelmi (Otec dodržal slovo a nastavil ma aspoň na rozpoznávanie Gabriela, keď už nikoho iného 😕 ). Tak to teda využívam na krátke šamanské cesty – zaspím, ešte než sa dostanem na svoje silové miesto, ale už si dokážem okolo seba vykonštruovať aspoň svoju vstupnú bránu, lesík. A tak sa chodí do lesa.
Minule som sa tam poriadne dobehla. Po dlhom čase som dokázala vybudovať lesík. Celá nadšená som si ho preciťovala a pozerala sa do korún stromov oproti belasej oblohe. Na jednom konári som objavila kukučku. A čo urobím ja, baba bláznivá? Zachovám sa ako malá šracka: “Kukučka, kukučka, zakukaj mi – koľko rokov si ešte požijem?” Ľudia – nezaujíma ma to. Nezaujíma ma to tak priepastne ako máločo iné… Ale vidím kukučku a musím sa spýtať. Čítať ďalej