Štyria nepriatelia v zmúdrení:

1. strach – nič nie je také, ako sme si predstavovali, pretože náš pohľad kĺzal po povrchu a teraz sa dostávame pod povrch, bližšie k jadru; nevieme predvídať, nevieme správne rozhodovať, prichodíme si bezmocne a babravo; mňa anjeli na toto pripravovali tým, že všetko, čo postretnem, mám brať ako rovnako pravdepodobnú možnosť a nechať rozhodovanie na situácii, ktorá sa v istom bode vyvŕbi tak, že veci sa stanú interpretovateľné aj pre mňa; na to sa však musí človek naučiť existovať s neistotou, nejednoznačnosťou, a nechať sa viesť okamihmi/udičkami
2. jasnosť – prajeme si mať veci jednoznačné a pritom zabúdame, že vždy z nich postihujeme len istú časť a môžu mať aj časť, ktorá je dosť odlišná; mňa anjeli učili zosúladiť rôzne uhly poznania tým, že sa mám snažiť nájsť taký uhol pohľadu, ktorý by vysvetľoval obe zdanlivo protichodné veci
3. sila/moc – stav, kedy si myslíme, že “zvládame”, že sme to dokázali – to značí, že sme prispôsobili svet našej predstave o tom, aký by mal byť, a odteraz už budeme musieť sústavne len silou vôle ho udržiavať v tom stave, aby sme si znova neprichodili bezmocní a babraví; ak ma anjeli učili niečo v tomto ohľade, tak zatiaľ som tú lekciu ešte nepochopila, len viem, že ak mám pocit, že niečo nie je v poriadku so svetom a inými ľuďmi, tak ešte stále nie je niečo v poriadku so mnou; Sánchez niečo hovoril o tom, kedy je energetický výdaj adekvátny a kedy nie
4. staroba – stav, kedy už máte všetkého dosť a chcete už mať len pokoj a umrieť; ani na toto zatiaľ nemám liek okrem anjelskej okovanej čižmy v mojom svale sedacom, ale už aj tá mi začína byť fuk… Buď vezmú väčšiu, alebo sa zomiera; aj tak je to jedno. 😉

Kompletný výcuc z Castanedu v angličtine je na strane 2. Výborné postrehy.

Inak sranda, ako sa tu tá bezmocnosť pekne vyskytla hneď niekoľkokrát. Myslím, že začína byť teplejšie.