Čo je bezmocnosť?

Prišlo od Chrisa Cadea:

Nikto nemá rád bezradnosť a bezmocnosť. Pravdepodobne ide o pocit, pred krotým najviac utekáme. Ľudia sami seba ženú až na hranice svojich síl alebo upadajú do hlbokej depresie, len aby sa vyhli pocitu bezmocnosti.

Ale…

Bezmocnosť tak ako ostatné nepríjemné ľudské pocity je bránou k hlbšiemu poznaniu a väčšiemu vnútornému pokoju. Čítať ďalej

Dve podstatné zručnosti sebarozvoja

Toto je výťah z audioprogramu Ricka Hansona a Richarda Mendiusa Meditations to Change Your Brain, prednášky Using your mind to change your brain.

Všetci chceme byť šťastní, milovaní, úspešní, spokojní, vyvážení, vyrovnaní a múdri. Otázka však znie – ako? Možno najefektívnejším spôsobom, ako dosiahnuť vnútorný kľud a vyrovnanosť a stav blaženosti, je použiť myseľ na to, aby nám zmenila mozog.

Veľa nástrojov presne na toto – na zmenu štruktúry mozgu pomocou mysle – poskytujú rôzne meditačné techniky. Čítať ďalej

Medzi dvoma mlynskými kameňmi

V newsletteri od Chrisa Cadea mi prišlo čosi na zamyslenie spolu s príbehom od Guya Finleyho. Oboje sa mi páčilo, takže tu je to:

Nikto neprejde životom nepošrámaný. Všetci máme ťažké situácie. Všetci máme extrémne ťažké situácie. A pretože sme tie bytosti, čo večne vyhľadávajú radosť a vyhýbajú sa bolesti, keď sa dostaneme do ťažkostí, prvé, čo urobíme, je snažiť sa to “napraviť”.

Ak cítime bolesť, snažíme sa odstrániť bolesť.

Ak cítime konflikt, snažíme sa vyriešiť konflikt.

Ak čelíme neistote, snažíme sa niečoho zachytiť.

Pozor – nie je nič zlé na tom, že minimalizujeme bolesť, konflikty a neistotu. Len spôsob, akým to robíme, nám pričasto zabraňuje nájsť optimálne riešenie.

Väčšinou sa to totiž snažíme urobiť tak rýchlo, ako sa len dá. Rýchlo skoncovať s bolesťou. Okamžite vyriešiť konflikt. Čítať ďalej

Byť človekom #3: Niet omylov, len lekcie… odpustenie

Naposledy som rozoberala prvú lekciu tohto pravidla, porozumenie (alebo aj “súcit” pre tých, čo majú mäkšie srdce ako ja). Dnes idem na druhú lekciu – lekciu o odpustení.

Odpustenie je vlastne vymazanie emocionálneho dlhu, ako to definuje Chérie Carter-Scottová. V prvej lekcii sme si pre “vinníka” vytvorili porozumenie, ktoré nám otvorilo srdce pre človeka, čo nám “urobil zle”, a teraz sa od porozumenia pomaly presúvame k odpúšťaniu, teda vedomému zbavovaniu sa nevraživosti a zazlievania. Pretože odpúšťanie nie je zrovna moja najsilnejšia schopnosť, budem sa držať silno Carter-Scottovej:

Ak to, čo sa nám v minulosti prihodilo, vnímame ako “chybu”, tak tým súčasne niekoho obviňujeme z neregulérneho správania a očakávame, že sa bude hanbiť, pretože jeho povinnosťou je cítiť sa previnilo. Kým si hovieme v tomto uhle pohľadu, nepohneme sa nikam inam – zostávame na mieste. Čítať ďalej

Ak máš bolesti, ako na tom môžeš vidieť čokoľvek dobré?

Prišiel mi nový článok od Misy Hopkinsovej:

Je ťažké vidieť čokoľvek dobré, keď sa cítime pod psa. A, pravdu povediac, nie som si istá, že potrebujeme vidieť niečo dobré.

Vyzerá to drsné v svetle všetkého toho, čo učíme o pozitívnom myslení? Tu je podstata: niekedy nevidíme pozitívne dopady ťažkej situácie, až kým situácia dávno nepominie. Preto snaha vidieť ich ešte počas problému môže byť značne márna.

Je to aj problém logického vyhodnotenia, pretože v časoch, keď sa cítime naozaj pod psa by sa naša myseľ mala sústreďovať na to, ako sa liečime, a srdce by malo byť naplnené porozumením. Inými slovami: snažiť sa odhaliť prínos nie je také dôležité ako byť v tu a teraz fyzicky i emocionálne a udržiavať si láskavú, hojivú vibráciu. Čítať ďalej

Ľudské vnímanie na hranici prelomu – “fuň” alebo “no fuň”?

V priebehu každého nášho dňa žijeme uprostred nekonečnosti. Pri každom našom pohybe, rozhodovaní, v každom našom okamihu máme k dispozícii nekonečné, nevyčerpateľné množstvo možností. Predstavme si toto množstvo čo len v jednej jedinej rovine: predstavme si, že stojíme uprostred miestnosti a pomaličky sa otáčame okolo našej osi. Okamih od okamihu sa naše vnímanie mení, vidíme iný výsek reality a dostávame iné informácie. Keby sme sa ich snažili interpretovať osamotené, vybrané z kontextu osttaných informácií, niektoré by si dokonca mohli protirečiť. Že ako? No napríklad pozriete na bielu stenu a poviete si “”niet východu”. Vzápätí pozriete na dvete a poviete si “je východ”. Oboje si protirečí a oboje je pritom realita.

Presne takto prebieha náš pohyb realitou – podľa Kennetha Smitha je to ako čítanie kompasu, ktorý nás v každom okamihu môže nasmerovať novým smerom a otvoriť nám novú cestu. Tým “čítaním kompasu” sú naše myšlienky a na nich založené rozhodnutia a akcie, ktoré robíme. 🙂 Čítať ďalej

Paradox čisto v našej hlave

Mailom každú chvíľku niečo prifrčí a minule ma niekto obšťastnil Paradoxnými desatoro. Tak ma dohriali, že som sa šla okamžite pozrieť na web, čo to je zač. Zistila som, že ide o názvy kapitol z knižky Kenta M. Keitha Paradoxné prikázania.  A štýl, akým sú nazvané, i vývody autora článku, čo som na webe našla (“veľkí ľudia s veľkými myšlienkami ohrozujú malých ľudí nízkej mysle”) ma vnútorne bolia. Mám problém s vyjadreniami, ktoré silne polarizujú svet, stavajú nás proti iným a robia z nás Obeť v zmysle: “niekto, kto sa musí obetovať, a preto je lepší ako ostatní, ktorí sa neobetujú”. Už v minulosti som sa s týmto videním sveta potýkala a zatiaľ sa na tom nič nezmenilo – budí vo mne silnú neľúbosť. Čítať ďalej

Tu-a-teraz a hrôzy Japonska

Tenshin článok o Japoncoch a ich mentalite v tejto dobe katastrofy mi pripomenul môj nedávny zážitok. Ja už som taká, že si veci obvykle najprv nepripúšťam, aby som neprodukovala ešte dodatočnú negativitu, ale niekde po ceste je nejaký bod zlomu, kedy sa to prevalí a všetka tá negativita ma dostane. Toto je môj denníčkový zápis z 16.3.:

Včera večer išli dosť hrozné správy v telke z Japonska, o tom reaktore a ľuďoch, ktorí chodia medzi troskami svojho života… Vzalo ma to. Chápem, že je to len súčasť väčšieho plánu vyvažovania energií, ale je to dosť hrozná súčasť a tým, že som si odvykla pozerať do budúcnosti, tak som s ňou zostala v tu-a-teraz celkom sama. 😦

Neodstránilo to ani státie. Síce som bola relatívne uvoľnená, ale niekde v pozadí bol taký slabý pocit nesúhlasu (ako keby som mala právo sa k hocičomu vyjadrovať) a bezmocnosti a ľútosti – nie ľútosti prameniacej zo strachu alebo vďačnosti, že sa to nestalo mne, ale ľútosti spojenej s tým, že tým ľuďom neviem pomôcť. Že neviem “od-stať” to, čo sa stalo. Čítať ďalej

Prestaň byť ublížený a začni sa hojiť!

Tento článok prišiel od Guya Finleyho. Každá mentálna alebo emocionálna kríza v našom živote je výsledkom nejakého “nesplateného dlhu”. Ak toto utrpenie správne pochopíme, ukáže nám, kde sa ešte stále urputne držíme častí nášho ja, ktoré nám berú viac ako dávajú.

Aj keď pravda je nám stále na dosah, vzdialená len jedno úprimné prianie vyhojenia, sú v živote okamihy, kedy je nám ešte bližšie. Žiaľ, väčšinou tieto okamihy celkom prepasieme, pretože to, čo je v nás falošné – naša falošná podstata – vidí v tom, čo je pravdivé, útočiaceho nepriateľa. Čítať ďalej