V posledných dňoch čítam stále nové a nové výskumy na Harvarde a to, čo som kedysi považovala za inovatívne, začína vo mne postupne vzbudzovať odpor… ale vďaka tým výskumom som si uvedomila čosi dosť podstatné – obmedzenia ľudskej psychiky.
Poznáte ten vtip, kedy idete večer po ulici a vidíte známeho pod lampou čosi hľadať… Hovorí, že stratil kľúče. “A kde presne?” spýtate sa ho. “Tam v priekope,” odpovie. “No ale tak prečo ich hľadáš tu?!” “Tu je viac svetla, tu sa mi lepšie hľadá.”
Presne toto som za posledných pár dní na tých výskumoch odpozorovala. Pohybujeme sa v svete poznaného/známeho a viac-menej všetko o tomto svete už v istej potrebnej hĺbke vieme. Ale potrebujeme sa aj profilovať… a tak skúmame z toho poznaného niektoré výseky ešte detailnejšie.
A celkom nám uniká tá časť, ktorá dnes patrí do nášho nepoznaného. Čítať ďalej



Pre celé bosoráctvo a toltécky pohľad na svet je dôležité, ako sa vnímame – či sa vidíme ako jedinec s pevnými hranicami, ktorý je oddelený od zvyšku sveta a síce v ňom koná, ale často musí bojovať s jeho nepriateľstvom a nepriazňou, alebo sa vnímame ako energia dočasne vytvárajúca istú fyzickú reprezentáciu. Teda či je naše “ja” viazané na fyzické telo s jeho postojmi, predpokladmi, interpretáciami, nádejami a zážitkami, alebo na našu energiu.
Je to veľa vecí odrazu: myslenie, vyjadrovanie a poznanie súčasne… Ale ak si na ne nedáme pozor, budeme mať ako bosoráci dosť povážlivé problémy!