
Základné pravidlá spolunažívania, ktoré nás učili rodičia už v detstve alebo nám boli vštepované v škôlke sú jednoduché: Podeľ sa. Hraj fér. Neubližuj druhým. Ak niekomu ublížiš, ospravedlň sa.
Aj keď tieto pravidlá znejú veľmi bazálne (ale veď ani desatoro nie je kvantová fyzika 🙂 ) – povedať v dospelosti: „je mi to ľúto“, odpustiť sám sebe či požiadať o odpustenie iných a myslieť to pritom úplne vážne, je pre nás ťažké; niekedy ťažšie ako čokoľvek iné.
Samozrejme ideálne by bolo dodržať prvé tri škôlkárske pravidlá :), teda snažiť sa iným (ani sebe) neubližovať. Ako životom obití dospeláci však vieme, že sa nám to nie vždy podarí a niekedy zraníme seba či iných… Čítať ďalej





Pre celé bosoráctvo a toltécky pohľad na svet je dôležité, ako sa vnímame – či sa vidíme ako jedinec s pevnými hranicami, ktorý je oddelený od zvyšku sveta a síce v ňom koná, ale často musí bojovať s jeho nepriateľstvom a nepriazňou, alebo sa vnímame ako energia dočasne vytvárajúca istú fyzickú reprezentáciu. Teda či je naše “ja” viazané na fyzické telo s jeho postojmi, predpokladmi, interpretáciami, nádejami a zážitkami, alebo na našu energiu.
Pokračujem v
Keď don Juan hovorí o Toltékoch, hovorí o mužoch poznania, nie o národe ako takom. Ale potom zasa začína podávať históriu Toltékov v súvislosti s predConquistou a tak som si z toho poskladala obraz, ktorý možno nie je najsprávnejší, ale zatiaľ mi vyhovuje: