Pobozkať Diabla

gods gladiatorsTak sa dnes dostávam znova ku knižke God´s Gladiators od Stuarta Wildea. Nečíta sa mi dobre, on je “ufáň” a tých ja nemusím, ale sú tam pasáže, kedy cez jeho ufáňsku paranoiu hovorí čosi vyššie, múdrejšie – a vtedy to hovorí ku mne. Už som si našla algoritmus, ako na to, a zažila som zopár parádnych “prepleskov” 😉 …

1. O Obeti a Dobrom človeku

Čítať ďalej

Reklamy

Z herca pozorovateľom: stalkovanie

1896729_690675150992354_54781275_nV skupine študentov Carlosa Castanedu som sa dnes vytešila z konverzácie. Niekto sa tam ozval, že by potreboval ľudskými slovami a polopatisticky vysvetliť, čo to ten stalking vlastne je. Pamätám si, ako som k tomu dlho iterovala ja sama a teraz tam kočka Lydia Desai hodila definíciu, že si ju hneď prenášam sem 🙂 :

V prvej pozornosti (=naša denná realita) by stalking znamenal sledovať sa objektívne ako nezúčastnený pozorovateľ… odhaliť svoje silné a slabé stránky a neutralizovať ich, aby si získal mal prístup k svojim reakciám na situácie a ľudí v tvojom živote a získal maximum z každej situácie miesto toho, aby si v nej bol obeť alebo páchateľ/Sudca (sebaľútosť a sebadôležitosť). Čítať ďalej

Cvičenie: Proaktívna formula

mmerkatsZ druhej a tretej lekcie kabaly som sem nedávala zápisky, pretože si to najprv musím vnútorne spracovať. Miestami sa môj svetonázor bil s ich svetonázorom, takže to bude chcieť čas, než veci do seba zapadnú… Ale na dnešnej lekcii sme robili úžasné cvičeníčko, ktoré si sem idem hneď nahodiť.

Tak po prvé, musím siahnuť do nespracovaných vecí a budem hádzať pojmy bez hlbšieho vysvetlenia, len na to, aby sme s nimi vedeli pracovať. Na minulej lekcii sme sa zapodievali pojmom “oponent” (protivník, dokonca padlo i slovo Satan – vtedy som sa totálne vypla, tieto náboženské bláboly ja skutočne nemusím 😕 ). Minule to vysvetľoval iný učiteľ, David, a nejako horšie som rozumela jeho dôvodeniu; dnes sme mali znova Michal a tak som si veci ozrejmila. Oponent je čosi, čo spôsobuje náš pocit opozície voči zvyšku sveta, pocit malosti, nedostatočnosti, pocit obete. Toľko na vysvetlenie stačí. Je to taký vnútorný hlas v nás, ktorý nás večne upratováva a núti nás konať z predpokladov a predsudkov a autopilota. Asi už tušíte, že sa blížime k Ruizovi a Castanedovi. 🙂 Čítať ďalej

O Obetiach, Sudcoch a pocite, že to Pánbožko zas raz zbabral

empatiaNa fejsbúku Roberta Betza som postrehla úvahu o tom, ako kritizovanie iných v nás posilňuje rolu Obete. Ak v sebe pociťujeme potrebu kritizovať iných, ešte sme sa nedostali do stavu, kedy si ceníme sami seba a kedy sa máme radi takí, akí sme. Platí: čím menej máme radi sami seba, tým viac kritizujeme iných. A platí to aj ako opačný signál: čím viac kritizujeme iných, tým väčší vnútorný boj zvádzame sami so sebou.

Pocit “lásky” (alebo pohody, tolerancie po mojom) totiž nepotrebuje na tom druhom nič meniť, nič upravovať, nenútime daného človeka, aby sa napasovával na našu predstavu o tom, ako by mal vyzerať. Inými slovami – akceptujeme, že Boh vedel, čo robí, keď ho stvoril. 😉 Nenadraďujeme našu predstavu o svete božej predstave o svete. Čítať ďalej

Deň uvedomovák :-)

Dnešný deň začína veselo… Vlastne by som mala byť vylezená pred domom a natierať zábradlia, ale miesto toho sedím pri počítači a fejsbukujem. Niekedy je to tak, že čokoľvek si pozriete, akýmsi spôsobom zarezonuje.

coelhoNapríklad toto… Našla som citát Paula Coelha: “Svet meníš nie svojím názorom, ale svojím príkladom.” To ma dosť dlho už štve (na mne i na iných). Príliš často sme osvietení len v hlave, ale na našom správaní sa to neprejavuje… Nemci na to majú slovo – Lippenbekenntnisse, teda prihlásenie sa k niečomu len perami. Načítame si knihu o tom, ako kritizovanie iných je neosvietené, a potom všetkých naokolo kritizujeme, ako kritizujú iných… Je to na jednej strane súčasť rastu, pretože každá nešoková zmena sa deje dvojfázovo: najprv je fáza “fake it till you make it”, teda “tvár sa, ako keby si to už bol”, počas ktorej sa nový postoj dostáva do našich zabehaných rutín. Fejkujeme tak dlho, kým sa nám nové správanie nezažije a neprevezme ho náš autopilot. To, že ešte stále fejkujeme, spoznáme podľa toho, že druhých vnímame silnejšie než svoje vlastné prehrešky. Čítať ďalej

Keď unikáme pred bolesťou

running-away-from-home-laura-corebelloNový citát z Walking My Talk:

Obvykle je naša potreba uniknúť nepríjemným pocitom taká veľká, že si nedáme ani čas na to, aby sme zistili, z čoho tie pocity skutočne pochádzajú. Predpokladajme, že niekto na našu pomoc zareagoval nevďakom, že náš partner nám neopláca naše city alebo že kolega alebo nadriadený nás sústavne znevažuje alebo podkopáva našu sebadôveru.

Tieto veci zraňujú a naša inštinktívna reakcia je okamžite im v mysli uniknúť tým, že sa začneme brániť, obviňujeme toho druhého alebo jednoducho uzavrieme svoje srdce. Žiaľ, táto rýchla reakcia nám nedáva možnosť pozrieť sa, čo sa v našej mysli skutočne deje. — Geshe Kelsang Gyatso, “How to Solve Our Human Problems” Čítať ďalej

Vďačnosť v čase príkorí?

Tento článok má takú podivnejšiu históriu. Mailom som dostala notifikáciu od Leslie Householderovej k novému článku na blogu. Je z dvoch častí – úvodných pár myšlienok a linky na nový článok.

Dostalo ma úvodných pár myšlienok. Keď som išla na článok, nejako som to nevedela dať dohromady – a tak tu je môj pokus urobiť špagát.

Text v maili začínal: Hľadáte lepšie okolnosti? (No povedzte, nezaujalo by to i vás? 😛 Už len zo zvedavosti, čo tým má na mysli, by som sa šla pozrieť…) Čítať ďalej

Pravda o našom príbehu – pravda o našich emóciách

Toto je vybraný odsek z knihy Miguela Ruiza Voice of Knowledge (po slovensky zrejme Hlas toho, čo vieme, hoci kedysi som to prekladala ako Hlas poznania, ale teraz korigujem svoje vnímanie). Dospela som k názoru, že Ruiz hovorí o tom, čo “vieme”, berieme za fakt a nespochybňujeme ani neskúmame, či je to skutočne tak.

Úryvok je bližšia sonda do “nášho príbehu” (a miestami upravovaný preklad, takže je v ňom aj kus slovenčiny, pretože to už je veky, čo som dokázala písať po česky):

Jak poznáme, co je pravda, když skoro všechno, co jsme se naučili, je lež? Jak poznáme, co v nás je pravdivé? Ačkoli mi to trvalo dlouho, nakonec jsem na to přišel. Pravdivé jsou naše emoce. Každá emoce, kterou cítíme, je pravdivá, je. Zjistil jsem, že každá emoce přichází z našeho ducha, z naší integrity; je naprosto autentická. Čítať ďalej

Stopovanie môjho strachu

Strach ma vlastne sprevádzal celý môj život. Stále som sa o niečo bál. Už ako malý človiečik som sa bál, že po mňa v noci príde bubák a odnesie ma niekam, nevedno kam, ale určite to bude totálna tragédia a možno prídem aj o život 🙂 Potom som sa zase bál, aby ma rodičia dostatočne mali radi a aby som neprišiel o ich pozornosť a ak o ňu prídem, tak je koniec…niečoho. Nasledovalo prijatie do partie v škole, kde som sa bál, že ak ma neprijmú, tak bude koniec môjho spoločenského bytia.  1. zlé známky v škole, kde som sa bál, že ak nebudem mať dobrú známku, tak zas končí moje rodinné bytie a rodičia ma celkom určite prizabijú a potom 1. lásky, kde som mal pocit, že ak o ne prídem, tak môj život končí už na dobro a potom 1. práca, kde som sa bál, že ak nebudem dosť dobrý, tak končí môj život ako samostatný jedinec a že proste nie som dosť dobrý na to a ono, atď. 😀

Čítať ďalej

Ako si vyrobiť “okamih lásky”

“Možnože dnešok by mohol byť okamihom očisty, okamihom odpustenia a vďaka tomuto vyhojeniu aj okamihom lásky.” — don Miguel Ruiz

(Perhaps today can be a moment of cleansing, a moment of forgiveness, and through this healing, a moment of love.)

Priznávam, nikdy som nad tým takto nerozmýšľala, ale dáva mi to zmysel: Keď sa zbavím svojich človečích “ukrivdení”, keď na nich prestanem lipnúť, pretože už nepotrebujem, aby vytyčovali moje hranice voči zvyšku sveta, dochádza u mňa k “otvoreniu” aj pre iné pohľady na danú záležitosť. Je to proces hojenia starých rán – a väčšina týchto rán nie sú rany, ktoré nám niekto uštedril, ale sú to rany, ktoré sme si spôsobili my sami – tým, ako sme na nepriaznivú situáciu zareagovali. 😕 Čítať ďalej