Všetci toltékovia sa večne vrtia okolo “tichého poznania”. Ja som taký ten definíciovitý typ a kým som nenašla zadefinované, čo to to “tiché poznanie” je, predstavovala som si pod tým kadečo a väčšinou mi to splývalo s koncepciou pamäti tela. Včera prišiel nový citát od Miguela Ruiza a ja som zasa o krôčik bližšie s poznaniu 🙂 :
Pravda je mĺkva. Pravda neprichádza so slovami. Je to niečo, čo jednoducho viem; je to niečo, čo viem pocítiť bez slov a nazýva sa to tiché poznanie. — don Miguel Ruiz
(The truth is silent. The truth doesn’t come with words. It’s something that I just know; it’s something that I can feel without words, and it’s called silent knowledge.) Čítať ďalej



Keď hovoríme o súcite, obvykle máme na mysli prístup k ľuďom, čo mali menej šťastia ako my. Pretože máme dobré zdravie, stabilný príjem, dobré vzdelanie a lepšie príležitosti, mali by sme súcitiť s inými ľuďmi, ktorí nemajú nič z toho. Ale keď sa snažíme zlepšiť svoju súcitnosť a pomáhať iným, narazíme na poznanie, že súcitné činy zahŕňajú nielen prácu s inými, ale aj prácu na nás samotných, hovorí Pema Chödrön, budhistická učiteľka a spisovateľka (When Things Fall Apart, kap. 13).
Keď už Čikitet po tisícsedemstodevätnásťapoltýkrát niekomu odporúčal čítať
Dnes mi kámoška poslala veľmi poučný zenový príbeh 😛 , ktorý mi pripomenul knihu Who Moved My Cheese? (Kto premiestnil môj syr?). Takže sa oň delím…